Úvod
„Nikdy nehovor nikdy“ sa stalo skutočnosťou
Opäť som navštívil
moje domáce, hop aj Ivanove, lebo aj on si môže zakričať „My sme tu
doma! My sme tu doma!“, pohorie.
Keď som na stránku vložil akciu ani som netušil, že sa niekto tak
rýchlo prihlási. Prihlásenie Danky a Petra bolo priam raketové. A práve
už od tejto chvíle som vedel, že to bude zas parádna akcia s bohatou
účasťou. Áno. Účasť šesť členov spolku môžeme považovať za
bohatú. Škoda len, že naše kvetinkové, nežné
pohlavie nebolo početnejšie. Čo už.
Dopravu sme riešili priam na poslednú chvíľu až ráno, pred začiatkom
akcie. Ale dohodli sme sa a úspešne všetci dorazili na štart, k pamätníku
SNP na Pustej Vsi. Dá sa povedať, že od tejto chvíle už Ves nebola
„Pustá“. Boli sme tu my 
Po štartovných ceremóniách, zvítania, pozdravenia, chľastania –
hop, zas som sa pomýlil, myslel som gustiózne ochutnávanie medovinky
v duchu slušného štartovania akcie, sme vyrazili na
zaujímavú cestu.
Prvé zastavenie
Keďže sme štartovali pod pamätníkom SNP, nemohli sme ho obísť. Cesta
smerovala po niekoľkých desiatkach schodov hore, tak nás „schodíky“
trochu zahriali. Hlavným bodom záujmu bol partizánsky bunker, ktorý je
situovaný vľavo od pamätníka. Preskúmať ho bolo nutné, lebo Jozef tu mal
prvú kešku. Inak nespomenul som vám, že na tejto akcii sa lovili kešky.
Avšak akcia nespĺňala parametre „keškobrania“, lebo podmienkou bolo, že
počet kešiek bude jednociferný. Na tom sme sa s Jožom dohodli 
Druhé zastavenie
Dostať sa k druhému bodu je tak zahrievajúce. Prečo? Lebo po tom, čo sa
prejde po hrádzi vodnej nádrže na Pustej Vsi, okamžite sa vám postaví do
cesty „výživný“ stúpačik. Keď sme dorazili na jeho vrchol, nikto
nespomínal, že by mu bola zima. Preto zahrievajúce. Od tejto chvíle sme
nastúpili na cestu náučného chodníka, ktorý vedie na zaujímavé miesta.
No a tým prvým zaujímavým miestom je hrob baróna Alberta Von
Wattenwyla. Už toľko krát som tadeto išiel a vždy je iný, inak
zaujímavý. Žeby boli na vine ročné obdobia? Pri hrobe sme neodolali
spoločnej fotografii a išli ďalej.
Tretie zastavenie
Je to najvyšší bod našej trasy a aj zaujímavý. Veľká
Pec je často navštevovaná aj vďaka tomu, že pod vrcholom je
veľká jaskyňa doložená osídlením a fosílnymi archeologickými nálezmi
z obdobia paleolitu. Súčasťou je aj ohnisko, a tak si hladní návštevníci
môžu opiecť špekáčiky či slaninku. My sme služby ohniska nevyužili.
Neboli sme ešte hladní. Teda hovorím za seba, lebo neviem, čo cítil v tom
čase Ivan
a ostatní členovia spolku. Čas na preskúmanie Jozef využil
na „lovenie“ a aj vypustenie svojho lietajúceho vtáka. Jeho vták si na
tejto akcii prišiel na svoje viac-krát.
Jaskyňa obsahuje aj kresby z dôb dávno minulých a tak náš Dušan tiež
nechal odkaz pre budúce pokolenia, keď na stenu jaskyne obkreslil svoju ruku.
Ktovie kto za desať tisíc rokov si bude obzerať steny jaskyne a nájde tu aj
odkaz od nášho Dušana 
Štvrté zastavenie
Náučný chodník odtiaľto smeruje na Malú Pec. Cesta sa
láme pri tabuli náučného chodníka aj kvôli oploteniu obory Baranieho
dvora. Tento bod bol v našom itinerári až tri krát. Bol prakticky najviac
navštevovaný 
Na Malú Pec vedie mierny kopček, ale čo je lepšie oproti väčšej sestre
je to, že pred vrcholom Malej Pece je výhľadové miesto, ktoré poskytuje
celkom slušný výhľad. My sme ho využili aj cestou na a z Pece.
Inak Malá Pec je tiež veľmi zaujímavá. Nachádza sa tu malá jaskyňa,
ktorá navyše obsahuje malé „strešné“ okienko. Pre dobrodruhov je tu
postavené kryté obydlie aj s ohniskom. Takže aj tu sa dá opekať. A to
považujem za menší mínus tejto akcie, že sme na opekanie neboli
pripravení. Akcia by bola tým zaujímavejšie a romantickejšia.
Nabudúce, nezabudnúť špekáčiky a
slaninku!!!
Piate zastavenie
Naše ďalšie kroky viedli na Tlstú horu. Aj na tomto
mieste som už bol niekoľkokrát. Iní tu boli po prvýkrát, ako sa priznali.
Vrch nie je výhľadový, ale obýva ho vysielač. Pri predchádzajúcej
návšteve niektorí naši členovia využili jeho služby, pre poskytnutie
nádherných výhľadov. Dnes sa nikomu nechcelo liezť hore. No Jožov
lietajúci vták s tým nemal žiadny problém. A tak nám dokonalo zmapoval
výhľady tohto kopca a ja som vám ich priniesol vo videu z tejto akcie. Na „Tlstej“ sa
konala gastronomická prestávka. Tu už asi každí pociťoval hlad, teda ja
určite áno
, lebo tiež vytiahli akúsi poživeň. Keď sme všetko zrobili
čo sme chceli, pohli sme sa ďalej.
Šieste zastavenie
Toto zastavenie bolo našou „čerešničkou“ na torte. Akonáhle sme
prišli do miesta, ktoré som vám spomínal, že sme ho tri krát navštívili,
odohralo sa menšie dobrodružstvo. Vybral som „veľmi atraktívnu cestu“
mimo turistického chodníka, vedúcu popri oplotenia obory. Nebolo to až také
zlé. Po tejto ceste občas niekto prejde a je to na nej vidno. Treba však
vydržať a nebáť sa toho. Odmenou je potom ostatná časť trasy na
Orlie skaly. No a už som prezradil bod šiesteho zastavenia.
Na Orlie skaly vedie nezávisle aj náučný chodník zo Šterús a práve naň
sme sa pri našej ceste napojili. Je to príjemná a pohodová časť trasy
s krásnym vyvrcholením. Áno. Orlie skaly sa právom dajú považovať za
vyvrcholenie – taký malý turistický orgazmus. Pri dobrej viditeľnosti
určite. Ale zažil som tu aj „mlieko“.
Keď sme sem prišli, výhľady boli. A bol aj vietor. Ten mimochodom
zosilnel a práve na Orlích skalách bol citeľný. Práve vietor nám bránil
tomu, aby sme tu pobudli dlhšie. No aj tak sa nám pobyt výnimočne vryje do
pamäte, minimálne DANKE. Orlie skaly sme využili na
slávnostné odovzdávanie už druhého certifikátu Danke. Danka, ešte raz Ti
gratulujem. Jozef sa pri tejto príležitosti zhostil aj odovzdávania
vrcholových medailí. Jozef ďakujeme.
Jožov vypustený „vták“ si z výšky obzrel skaly a zvečnil aj
odovzdávanie certifikátu. „Orlie“ nie sú príliš vysoké, no aj tak
poskytujú pekné výhľady do širokého okolia. Odtiaľto je vidno Atómová
elektráreň Bohunice, ale najmä najvyšší vrch Malých Karpát –
Záruby. Proste krása a my sme sa práve pre silnejúci vietor
a chlad museli s touto krásou rozlúčiť.
Záver
Do cieľa som viedol všetkých ešte väčšou džungľou, ako bola tá
predchádzajúca vedľa obory. Avšak nikto si nedovolil frflať, pretože
v poslednej časti pred príchodom na Pustú Ves sa nám otvorili výhľady na
Dolnú a Hornú Pustú Ves a na samotnú vodnú nádrž a pamätník SNP.
Ďalšia krása v priamom prenose.
Do cieľa sme prišli spokojní a plní zážitkov. Ja osobne som bol
vrcholne šťastný, že som mohol opäť zavítať do týchto „mojich“
končín. To ma iba utvrdilo v tom, že „Nikdy nehovor
nikdy“.
Ďakujem Pánu Bohu i všetkým, že si
našli čas zúčastniť sa tejto skvelej akcie a že som mohol byť súčasťou
parádnej partie, s ktorou sa zažívajú nádherné chvíle v prekrásnej
Slovenskej prírode.
Ďakujem a nabudúce dovidenia!
P.S.: to červené vínko, ktoré priniesol pojazdný
bar – Dušan
bolo vynikajúce. Dušan ďakujem. Škoda, že nebolo
varené, zahrialo by nás. Ale, darovanému koňovi na zuby nepozeraj.
P.S.2: bolo by to nespravodlivé, aby som nespomenul, že
akcie sa zúčastnila aj psia dáma Ria od Danky a Petra. Ešte
pár spoločných turistických akcií a stane sa Ria členom nášho spolku,
tak ako Lenkin Poppy 