Detail akcie 4. ročník Silvestrovského výstupu

Cez Slepý vrch nevedie turistická značka. Dlho bol bokom záujmu ľudí. Častejšie ho začali navštevovať isté skupiny až okolo roku 1999. A veci to príliš neprospelo. Detektoristi totiž objavili hradisko na mieste, ktoré bolo niekoľko tisíc rokov nedotknuté ľudskou činnosťou vrátane vojny. Preto sa na ňom vrstvili nálezy nevyčísliteľnej hodnoty. Vrstvili, až dokiaľ detektoristi hradisko nerozkradli.

Miestni ľudia vraveli, že na Slepý vrch chodili skupiny hľadačov z celej Európy a hlavne z Česka. Prichádzali na terénnych autách a hľadali dovtedy, až tam už nič nenašli. A ako to býva na Slovensku zvykom, úrady sa to dozvedeli neskoro. A tak do hĺbky 30 – 40 cm už archeológovia nič nenájdu. Taký dosah má totiž detektor kovov. Zostali tu po nich stovky malých jamiek po výkopoch. Vraj takto z náleziska zmizli desiatky tisíc kovových predmetov.

Keltské hradisko pochádza z 5. stor. pr. n. l. (mladšia doba železná). Až do objavenia tohto hradiska sa predpokladalo, že Kelti začali naše územie vo veľkom osídľovať až o niekoľko storočí neskôr. Ide o najstaršie objavené keltské hradisko u nás. V roku 2008 na vrchole uskutočnil Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied zisťovací výskum. Na vrchole Slepého vrchu ležalo hradisko asi 2 hektáre veľké. Obohnané bolo dvojitým valovým opevnením. Keltské obyvateľstvo bývalo a malo príbytky a dielne aj na svahoch pod hradbami. Kelti na svahoch Slepého vrchu aj na iných miestach v Malých Karpatoch ťažili železnú rudu. Hradisko patrilo k centrám keltskej kolonizácie u nás.

Na násilný zánik hradiska poukazuje viacero vecí. Bolo tu nájdené množstvo zbraní – mečov, kopijí, oštepov a šípov, z ktorých nejedna zbraň bola deformovaná. Sondy síce neobjavili stopy požiaru na vale, ale na vnútornej terase boli objavené pozostatky zuhoľnatených driev. Objavené boli aj skládky lebiek a kostí ľudí všetkých vekových kategórií – možno pobitých či obetovaných obyvateľov Slepého vrchu. Medzi zvieracími kosťami boli tur domáci, ovca a koza. Menej sa vyskytovali kosti koňa a svine.

Zdroje:

• http://www.hradiska.sk/…py-vrch.html
• https://trnava.dnes24.sk/…bulou-208491
• http://archeol.sav.sk/…_Oresany.pdf
• http://naucnechodniky.eu/…-slepy-vrch/

Popravde, nedorazili sme všetci naraz. Vincent takmer dorazil prvý. Lenže ešte ani nenastúpil na štart a už zablúdil. Cestou autom. A tak prišiel posledný. Opäť zdvihol latku veľmi vysoko. Nemeškal veľa. Štartovné stihol.

Takže, kadiaľ sme to vlastne šli? Malé Karpaty. Správne, ale príliš všeobecné. My sme si vystačili s ich kúskom zvaným Smolenická vrchovina. Vlastne s ešte menším kúskom, ktorý domáci nazývajú Orešanské vŕšky. A ten bočný hrebeň, ktorým sme putovali, domáci nazývajú Orešanský hrebeň.

Znovu malo ísť o akciu prebiehajúcu v komornej atmosfére a znovu to dopadlo ako každý rok. Tentoraz sme sa ešte pred štartovným dozvedeli, že sa iná skupinka asi tridsiatich ľudí chystá na Silvestra práve na Slepý vrch. Keď sme dorazili na vrchol, boli tam iba dvaja ľudia. Postupne ich však začalo pribúdať. Keď sme boli na odchode bolo tam už viacero početných skupín. Začínam si myslieť, že je to nesplniteľná misia – ísť niekam na Silvestra a mať vrch iba pre nás. Veď kto by doma sedel, keď je vonku pekne. Hýbať sa občas treba…

Pre niektorých silvestrovská akcia skončila v cieli nastúpením do auta. Niektorí pokračovali v podávaní výkonov aj večer či v noci. A jeden vraj až do rána. No a môj a Dušanov Silvester skončil až 01.01.2022 poobede. Pretože vtedy sme plnili svoj silvestrovský sľub. To je tak, keď si sľúbite, že sa na nový rok okúpete v jazere. Samozrejme sme to nebrali na ľahkú váhu. Už večer sme sa na tento výkon zodpovedne pripravovali. Bez prípravy by to bolo veľmi ťažké.

Len v rámci prípravy neboli tie podmienky dostatočne skutočné. No, k teplote sme sa možno priblížili. Len s tou tekutinou to bolo trochu inak. Neobmývala naše telá, ale tiekla dole hrdlom. Myslím, že to šampanské bolo správne vychladené. A ako sa nám podarilo splniť silvestrovský sľub vidíte na fotke a v kratučkom videu https://youtu.be/6jdziaz2Mw0

Prológ

Na začiatku predbehnem trochu dej, lebo musím. Celú dobu našej Silvestrovskej akcie som počúval chvály na seba od Jozefa, aká je to dobrá akcia, ako bola zvolená. Ale. Ja sa nikdy nechválim a nechcem chváliť cudzím perím. Preto musím napísať, ako to popravde bolo. Akciu sme pripravovali, ako je zvykom, spolu s Jožkom. On má ten dar, čo ja nemám, vymyslieť trasu, ktorá je vždy zaujímavá, či na kopce alebo miesta. A tak to bolo aj pri príprave, alebo voľbe miesta, kam sa tohto roku na Silvestra pôjde. Takže, Jozef „nakreslil“ trasu a ja vykonal to ostatné, aby sa o nej všetci dozvedeli. A tak sme tu.

Úvod

Aby bolo všetko jasné, kto na Silvestrovskej akcii bol, teda okrem členov spolku tak vedzte, že Hosťom a Hostkou bol môj spolupracovník Dano a jeho manželka Jožka. Ani jeden z nich netušil, do čoho sa rútia
Na štart do Horných Orešian sme sa dostavili prakticky naraz. Parkovali sme na parkovisku pri kostole. Hneď po vystúpení a pohľade na oblohu sme mohli tušiť, že budeme mať priaznivé počasie. Nasledovalo povinné zvítanie a áno, kto čakal, že bude aj „štartovné“ tak tuší správne. Po tejto štartovnej procedúre už nasledovala naozajstná, nefalšovaná turistika. Ešte spomeniem, že účasť na tejto akcii bola v histórií spolku rekordná.

Prvé zastavenie

Nebolo zadarmo. Po opustení obce nás okamžite pozvala na svoju cestu naklonená rovinka. Bolo treba dostať sa na hrebeň a to je možné iba striktným dodržiavaním Romanovho pravidla č. 1 čo je, že správne je vždy hore do kopca.
Tým zastavením je Holý vrch. Názov je veľavravný a pravdivý, lebo tento vrch a hlavne jeho holé miesto, nám poskytlo prvé výhľady na Podunajskú pahorkatinu, Považský Inovec a Tribeč.

Druhé zastavenie

Stále sme neboli na hrebeni. Bolo treba ustavične hltať výškové metre. Ale vrch Dubník, kde sme sa druhý krát nakrátko zastavili je už vrcholom hrebeňa. Mnohí netrénovaní si vydýchli Na tomto mieste sme si vypočuli Radovu teóriu a pravosti tohto vrcholu. Nám to bolo, teda minimálne mne jedno, lebo ja „hltám“ vrcholy rád a je mi jedno, či sú pravé alebo nepravé Odteraz už bola cestička príjemnejšia, pohodovejšia.

Tretie – slávnostné vrcholové zastavenie

„Po rovinke“ sme onedlho dorazili na „čerešničku“ nášho Silvestrovského programu na Slepý vrch. Avšak toto bývalé Keltské hradisko už bolo obsadené no nie Keltami, ale početným davom turistov. Pozitívne bolo, že sme ho nemuseli dobíjať

Na krásnom výhľadovom mieste sme si našli kúsok miesta a užívali si občerstvenie a nádherné výhľady umocnené prekrásnym počasím. Oddychový čas bol dokonale využitý. Naším pitným režimom bol čaj, káva, varené vínko (biele, červené) a aj „ostrejšie vitamíny“. Gastronomický režim si zabezpečil každý sám. Pamätám, že Danka nás ponúkla svojimi dobrotami. Na ostatné (hriechy) si viac nepamätám  

Pri tejto slávnostnej príležitosti som ostatných členov osobne a prvý krát v histórii spolku zoznámil naživo s našimi čestnými predsedami PAT-om a MAT-om. I keď sú obidvaja predsedovia od turistických akcií oslobodení – dnes spravili výnimku.
Priznám sa chcel som, aby dnes boli s nami na tomto mieste, keď som ich zbadal vo výklade nášho hračkárstva neodolal som.

Považoval som za povinnosť, aby sa zúčastnili tejto výnimočnej akcie a riadili ceremónie pri odmeňovaní turistov – Majku, Romana, Rada a Dúša – certifikátmi.

A akú métu vlastne dosiahli?

1. Roman – 1812 km – dorazil do Mosky
2. Rado – 1220 km – dorazil do Paríža
3. Dúšo – 845 km – dorazil do Bernu
4. Majka – 541 km – prešla naprieč Slovenskom zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice

Všetkým certifikovaným turistom ešte raz úprimne gratulujem a prajem do ďalších kilometrov veľa zdravia, šťastia a Božieho požehnania.

Pri odchode zo Slepého vrchu mi Danka naaranžovala predsedov na vrch ruksaku, aby sa mohli hrdo nechať niesť svojim podriadeným členom 

Štvrté zastavenie

Po pár stovkách metrov po odchode zo Slepého vrchu si Dano všimol, že PAT už nesedí na vrchu ruksaku. PAT v nepozorovanej chvíľke „zdrhol“ z ruksaku, a tak som sa musel vrátiť späť až na vrchol. Tam po oslovení prítomných, či nevideli tu pobehovať nášho predsedu sa jeden poctivý pán priznal a vrátil mi ho tam, kam patrí. Obidvaja nezbedníci sa ihneď porúčali do ruksaku.

A teraz k tomu zastavenie.
Najprv sme dorazili do Orešianského sedla a odtiaľ potom navštívili vrch Bolehlav. Padali otázky, že kam to ideme? A ja, že Jožova keška nepustí. A tak mal i Jozef radosť, keď mohol na vrchole Bolehlav uloviť svoju kešku a to i bez bolenia hlavy pri jej hľadaní. Po krátkej prestávke sa pokračovalo ďalej.

Posledné zastavenie

Orešianským sedlom sme sa po druhý krát mihli a začali zostupovať do časti s názvom Majdán. Nebolo to však jednoduché. Cesta bola blatová, mokrá a šmykľavá a tak sme si užili i zábavu. Dôležité bolo, že nik nepadol, to by bola aj zábava úplne iná 

Poslednú časť trasy sme absolvovali najprv po frekventovanej ceste. Auto sa po miestnej ceste valilo za autom. Neskôr po odbočke k vodnej nádrži Horné Orešany autá zmizli, ale blato bolo naďalej našim spoločníkom.

A tak sme bezpečne doputovali do cieľa ku kostolu v Horných Orešanoch. Na tvárach všetkých členov žiaril úsmev. Niektorí mali úsmev síce trochu „unavený“, ale radosť z pekného prežitého Silvestrovského dňa nemohla trocha únavy pokaziť.

Záver

Ja sa chcem všetkým poďakovať za účasť. Poďakovať, že som sa mohol zúčastniť opäť skvelej akcie nášho spolku, s tak skvelými priateľmi.

Do Nového roku 2022 vám chcem všetkým zaželať pevné a nezlomné zdravie, veľa šťastia a lásky a samozrejme Božieho požehnania. Nech sa môžeme naďalej stretávať vždy v skvelej a pozitívnej nálade.

Ďakujem. A na budúce, pri ďalšej akcii dovidenia.

Hostka 1 a Hosť 1 idú so mnou autom.