Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Keď som minulý rok v máji vystúpil v rámci druhého dňa putovania Veľko-Fatranskou magistrálou na Kľak, bola to turistická láska na prvý pohľad Vtedy na jeho vrchole som si povedal, že sa naň ešte musím vrátiť. A ten deň nastal práve dnes. Vtedy ma ohúrili nádherné výhľady, ktoré umocnilo nádherné slnečné počasie. A dnes som mal rovnaké šťastie zažiť tie prenádherné výhľady opäť.

Ako Jozef písal vo svojom komentári, bol to môj nápad. A som naň patrične hrdý Jozef síce vedel do čoho ide, ale Mišo a Rado vôbec ani len netušili, čo všetko zažijeme. S odstupom času musím povedať, že to bol nezabudnuteľný zážitok.

Prvé zastavenie

Prezradím, že tých zastavení mnoho nebolo. Išli sme tak akosi kontinuálne až po vrchol.

Na chvíľu nás zastavili dva pramene, ktoré sú na ceste. Ten prvý bol výdatný a my sme využili jeho služby. Ja som sa bez strachu z neho napil, nasledoval ma Jozef a napokon Mišo sa v ňom trochu ovlažil.

Cesta zatiaľ plynula do kopca pozvoľne. Najprv kde tu sneh, potom sa pridal aj ľad a napokon súvislá snehová pokrývka testovala naše reflexy a schopnosti udržiavať rovnováhu. Časť, ktorá bola prešliapaná bola dobre tvrdá a schodná, no ak balans spôsobil šliapnutie vedľa, noha zrazu niekam zmizla. Niekedy aj po kolená. A čím vyššie sme boli, tým namáhavejšie a zradnejšie to bolo.

A teraz sa dostávam k tomu prvému zastaveniu. Keď sme prišli na Tiesňavy – prístrešok cestička sa prudko zatočila doprava. Na tomto mieste sme stretli miestneho 71 ročného chlapa. Z auta vytiahol lyže a v lyžiarkach poď ho na Kľak. Neverili sme vlastným očiam. S nemým obdivom sme počúvali jeho rozprávanie. Tvrdil, že je tu pečený, varený. Keď som sa prizrel jeho štíhlej postave a so znalosťou jeho veku som sa okamžite zahanbil. Vyslovil som zbožné želanie, aby som aj ja mohol v takom veku byť aktívny ako on. Klobúk dole.

Rozlúčili sme sa so želaním šťastnej cesty a pokračovali sme hore po mierne stúpajúcej cestičke. Ja som si už pred tým nasadil mačky, no Jozef pochopil, že tiež bude rozumné si pomôcť pri stúpaní hrotmi mačiek. Michal mal smolu a Rado mal aspoň paličky, ktoré mohol použiť na podporu.

Druhé zastavenie

Od chvíle, keď sme prekročili Podhradský potok sa do nás oprela naklonené rovinka. Doteraz sme sa iba flákali po rovinke, no odteraz to bol čistý zážitok 

Po Koškárovskú lúku sme si to riadne užili. Stále častejšie sa nám prepadávali nohy vždy, keď sme šliapli vedľa. Navyše v zatienených častiach bol chodník zľadovatený a o to ťažšie sa išlo. Vôbec som nazávidel Mišovi a ani Radovi pri pohľade, keď sem tam padali „na kolená“ Jožo išiel prvý a ja som uzatváral kolónu a tak som mal možnosť sledovať „to divadlo“ v priamom prenose.

Po príchode na Koškárovskú lúku bola krátka pauzička. Pri pohľade, čo nás na Kľak ešte čaká nám zamrzli úsmevy. Priamo do ksichtu sa nám škľabila čistá zjazdovka. A ako písal Jozef, lanovka nikde No nič išli sme do boja.

Vrcholné zastavenie

Úspešne sme dorazili na Kľak. Ja síce ako posledný, ale predsa. Len čo som dotočil príchod, moje pohľady skúmali okolie. Májové spomienky sa vrátili. Dnešný nádherný slnečný deň tento pocit mnohonásobne umocnil. Tej krásy sa nedá nabažiť. Pre mňa to bol nový zážitok. Môžem si povedať, že som zažil zasnežený Kľak. Vždy si v takýchto chvíľach spomeniem na jeden múdry Jozefov výrok. On hovorieva, že každé ročné obdobie má svoje čaro a v tomto prípade návšteva toho istého kopca, ale v inom období, má práve to iné čaro.

Po našom príchode na Kľak dorazil na lyžiach starší pán s chlapcom. Chvíľu po nich aj ten spomínaný pán, ktorého sme stretli v Tiesňavách. Dozvedeli sme sa, že tí páni sú vlastne bratia. Počas pobytu na Kľaku sme s nimi prehodili pár viet.

Dlhšiu prestávku na vrchole sme využili na občerstvenie, pitný režim a Jozef vypustil aj svojho „vtáka“. Ja už som jeho zábery z drona doma videl a musím vám povedať, že sa máte načo tešiť. Tá nádhera sa nedá ani opísať.

Inak Roman. Tajne som dúfal, že na túto akciu pôjdeš aj Ty, no nestalo sa tak. Môžeš byť však spokojný aspoň s tým, že som Ťa dôstojne zastúpil, čo sa týka vareného vínka. Obetoval som kvalitné červené, ocenené tromi medailami. Jozef poznamenal, že ho je škoda, ja si však nemyslím. Táto jedinečná príležitosť a tak pekný kopec si to plne zaslúžil.

Štvrté zastavenie

Zostup z Kľaku bol veľmi zážitkový. Niektorí to skúšali dole aj behom. Ja som to radšej neskúšal. Pri stúpaní hore som hodil pár držiek, pri klesaní by to dopadlo asi rovnako. Zranenie som nepotreboval.

Cestou dole „zjazdovkou“ sme stretli šesť člennú „tlupu“. A po nich v najprudšej časti párik. Chlap mi pripomenul Čechov, ktorých som stretol v septembri 2018 na Roháčskych plesách. Vtedy malo pár chlapov na nohách žabky. No a tento pán ktorého spomínam, ten bol na tom lepšie. On mal na nohách nízke tenisky a ponožky som mu ani nevidel. No všimol som si krvavý členok a vôbec sa nečudujem prečo.

Od Koškárovskej lúky sme putovali po dohode mimo turistický chodník. Našim cieľom bol Sučianský hrad. Počas tejto cesty som si niekoľkokrát zahromžil. Povedal som si „bolo mi to treba?“. Boli chvíle, keď po zaborení do hlbokého snehu som sa nevedel vyslobodiť. Avšak pri pohľade na ostatných, ako tiež bojujú so snehovou nástrahou som na tom nebol až tak zle 

Vykúpením nám bola lesná cestička, na ktorú sme vstúpi hneď po tomto snehovom divadle. Sneh počas nej trochu mizol. Nebol až tak hlboký a príjemnejšie sa po ňom išlo. Bonusom bol potok, ku ktorému sme prišli a jeho korytom aj chvíľu putovali. Potôčik nás priviedol až k odbočke na Sučianský hrad a odteraz nás viedla zelená turistická značka.

Je dobré, že sme hrad navštívili. Chvíľa oddychu padla dobre. Miesto sme preskúmali, prečítali informačnú tabuľu, obzreli sa za Kľakom vykúkajúcim spoza stromov.

Do cieľa

Posledná cesta dole bola nenáročná. Pred Podhradím sa ešte na chvíľu pripomenul sneh, ale to už bolo všetko. Posledná časť lúkou nad dedinou bola za odmenu. Podhradie ako na dlani a k tomu nádherné výhľady na Malú Fatru boli krásnou bodkou za touto veľmi vydarenou akciou. Túra bola síce náročná ale stála určite za to. Vôbec nebanujem, že som bol. A ani po dvoch dňoch od akcie protestujúce nohy na tom nič nezmenia. Keď niekto v budúcnosti zahlási „ide sa na Kľak“ ani na chvíľu nezaváham 

Záver

Som nesmierne rád, že som akciu vymyslel. Som veľmi rád, že sa Jozef, Mišo i Rado dali na túto „šialenosť“ nahovoriť.
Ďakujem im za účasť. A ako napísal Rado: „Jako zas jedna kvalitná zážitková akcia na kerú sa bude ešče dlho spomínat.“ Tak musím povedať, že má absolútnu pravdu. Už teraz sa teším na podobnú takú akciu 

Ešte raz. Ďakujem všetkým za účasť a za skvelú atmosféru.

Vinco náročnost trasy „6“ Si sa zrazil s konom Šak svalovica mi ešte len neskaj začína. Zajtra nevim jak stanem.

Tentoraz trasu vybral Vincent. S termínom mu ale pomohli ostatní. Pôvodne akcia mala byť v sobotu, ale oni mohli ísť iba v nedeľu. Vincent sa tak pokúsil určiť aspoň čas odchodu. Znovu zaúradovali ostatní a dali o tomto spornom bode hlasovať. Vincent by sa k tomu aj vyjadril, ale nemohol. Nebol tam. Smutný byť z toho nemusí. Vybral dobre. Jeden z našich najkrajších výhľadových kopcov…

Začiatok bol jedna veľká idylka. Takmer rovná dolinka, zurčiaci potôčik, občas občerstvujúci pramienok a žiaden sneh či ľad. O hodinu je všetko inak. Rovinka sa začína nakláňať a snehu je neúrekom. Keby len neúrekom. Aj zradný je. Z úzkeho vyšľapaného chodníčka nesmieme ani na krok. Každý krok bokom znamená hrozbu stratenia stability. Odvážlivec musí počítať, že sa zaborí do pol lýtka. Minimálne. Nikdy totiž nevie, či to nebude po koleno, alebo aj viac…

Snažíme sa neopúšťať vyšľapaný chodníček. Máme to sťažené jeho úzkosťou a občasnou nenápadnosťou. A aby toho nebolo málo, rovinka sa začína povážlivo nakláňať. Ako bonus sa na vyšľapanom chodníčku objavuje ľad. Toto je pravá chvíľa pre nasadenie nešmekov s hrotmi. Niektorí ich však nemajú a v tejto časti chodníčka by za ne boli ochotní vysoliť aj 200 éčiek. Nie, Vincent to nie je. On je na toto pripravený…

O ďalšie asi dve hodiny sme v „sedle“ Koškárovská lúka. Tešíme sa, že už sme tak vysoko a vrchol Kľaku máme tak blízko. Zároveň vidíme tú brutalitu, čo nás čaká. Lúka má totiž veľmi blízko k zjazdovke. Len toho vleku či lanovky, čo by nás vyviezla hore, tu niet. Vincentovi to však nestačí. Ten si na seba musí naložiť ešte viac. Snaží sa rozlúsknuť veľkú záhadu. Snaží sa prísť na to, ako sa mu do topánky dostal kamienok, čo ho tlačí. Hmm, tam dolu v dedine? Nepovedal by som nič. Ale tu hore? Veď dve hodiny sme šli v minimálne polmetrovom snehu. Nechali sme Vincenta s jeho záhadou, nech si ju rozlúskne sám a šli sme hore.

Kľak, konečne. Mám toho dosť. Už sa mi nechce ani kešku hľadať. Nech je tam, kde je. Po asi minúte si uvedomujem, že sa mi sem už nebude chcieť znovu ísť kvôli keške a premáham sa. Kešku som nakoniec našiel. Okrem nej aj sneh v mojich topánkach. No, možno kvôli keške by som sem druhý krát nešiel, ale kvôli výhľadom by ste ma sem znovu dostali. Niekedy…

Je čas ísť dolu. A z našej turistickej akcie sa stáva prvá neoficiálna púť spolku. Ideme doslova kolenačky dolu z Kľaku. Sneh je zradný, podšmykáva. Občas pridrží zaborenú nohu až tak, že hrozí vyzutie topánky… Začínam mať mokré nohy. Keby len mokré. Nejako začína stúpať hladina. Mi tam čvrká ako nejakému vodníkovi.

Zle sme odbočili. Teda, presnejšie, neodbočili sme. Späť sa nám nechce. Doplatíme na to všetci. Brodíme sa snehom dopoly lýtok, občas zapadneme hlbšie. Frfleme a nadávame až pokiaľ niekto nespadne. Potom nadáva iba padlý. Ostatní sa mu smejeme. Ujde sa každému. Konečne sa dostávame na lesnú cestičku. Moc nám to však nepomohlo. V tejto nadmorskej výške ešte stále vládne sneh. A nik sem nezablúdil, aby to prešľapal.

Zvažujem, že si v topánkach zriadim akvárium. Toto som ešte nevidel. Občas mi z topánok vyteká voda. Ak by bolo iné počasie, by sme to riadne schytali. Dnes našťastie nefúka a svieti slniečko. Vonku je pekných snáď aj 15 – 16 °C. Konečne mám v topánkach aj teplú vodu. To preto, že prechádzame úsekom bez snehu a hýbeme sa. No, a je na čase pridať trochu studenej…

Prichádzame na hrad. No, na miesto, kde kedysi stál hrad. Mnoho z neho nezostalo. Zničený bol už v roku 1488. Tu sa presvedčujeme, aký je náš mozog viazaný na jednu vec. V tom je dobrý. Občas mu však unikajú veci, najmä, keď sa dejú súbežne. Obeťou bol Vincent. Takto rýchlo vypiť čaj! Veď si mohol popáliť hrdlo. Teda nemohol. Niekto sa nevinne opýtal, koľko je hodín a už aj bol čaj vyliaty. Pohár s čajom držal v tej ruke, na ktorej mal hodinky… Od srdca sa smejeme. Aké jednoduché! A zároveň zradné. Niekto sa znovu zo žartu opýtal, koľko je hodín. Vincentovi znovu myklo rukou. Našťastie ešte nemal naliaty ďalší čaj…

Prichádzame k autu. Za chvíľu sa rozbehne súťaž, kto má najviac goretexové topánky. Hodnotiť sa bude podľa množstva vyžmýkanej vody z ponožiek. Nik z nás nemal suché ponožky. A kto vyžmýkal najviac vody? Každý sa považuje za víťaza a nezúčastnené osoby nám to nepovedia. Vincent to totiž nenatočil…

A môže za to Vincent. Zase. Lebo do mňa rýpal a dráždil ma. Zase. Vraj čo so sobotou? Mám niečo vymyslieť. Tak som vymyslel. Nepomohlo mi to. Vincent rýpal ďalej. Vraj Strážov nie. Tam bol veľa krát a už tam pozná každý chodníček. Tak to ma zaujalo. Takže mnoho krát? Vincent si vytvorením našej stránky uplietol bič sám na seba. Stránka mi totiž prezradila, že na Strážove bol „až“ dva krát. Čiže hotový miestny znalec. By tam mohol robiť sprievodcu. A už by ľudia nemizli iba v Tribeči.

Nezostávalo mi nič iné, ako pokračovať vo vymýšľaní, až som dal do pľacu Minčol. Napriek tomu, že Vincent na Minčole bol, už neprotestoval. Možno preto, že tam bol iba raz a z tejto strany tam ešte nestúpal… Prečo zrovna toto? Chcel som ešte na konci tejto zimnej sezóny zažiť sneh. Pravý nefalšovaný sneh. Nemusí byť úplne čerstvý. Takže trasa musela byť dostatočne na severe a najvyšší bod mať aspoň nad 1 200 výškových metrov. To aby sme mali istotu. A zároveň som nechcel ísť tam, kde som predpokladal, že bude narvané.

Hlásili mínusové teploty. Hlavne ráno. No, podľa teplomera v aute im to vyšlo. Lenže slniečko krásne svieti na modrej oblohe už od rána. Síce ešte nie je v plnej sile, ako okolo obeda, ale už dá tušiť, že to s tou pocitovou teplotou nebude až také dramatické. Ani fúkať nejako extra nemá… navyše, keď sa k slniečku občas pridá i nejaký ten stupáčik…

Mýlil som sa. Ani stupáčik netreba. Kúsok za dedinou, v ešte relatívne rovnom teréne to na nás prišlo. Zobliekame jednu vrstvu oblečenia. Odvážnejší aj dve. Začíname pozvoľna stúpať. V nadmorskej výške okolo 650 – 700 metrov sa nám okrem mierneho stúpania po prvý krát do cesty postaví bývalý sneh. Čiže ľad. Niektorí si obúvajú návleky s hrotmi (nešmeky). My s Marošom sme si povedali, že je ešte skoro. Ľad sa na týchto miestach dá obísť. A navyše predpokladáme, že toto ešte nebude súvislá vrstva. Veď hentam, za zákrutou môže byť úplne iná situácia.

Nemýlili sme sa. Ľad zmizol. Síce iba na zopár desiatok metrov, ale zmizol. Postaralo sa o to slniečko. Ľadové úseky striedajú úseky bez ľadu. Občas postupujeme opatrne. Dávame si pozor na každý krok. Miestami sa ten ľad totiž nedá obísť. Len Vincent je zase iný. Nemá obuté ani nešmeky, ani si nedáva pozor pri kráčaní… Ignoruje prítomnosť ľadu. S takýmto prístupom príde do sedla pod Diaľnou buď prvý, alebo posledný.

Vincent prichádza do sedla posledný. Síce sa mu úspešne podarilo ignorovať prítomnosť ľadu, ale gravitáciu už ignorovať nedokázal. Zbytočne sa snažil. Proste to nešlo. Prichádza trochu otrasený, ale v poriadku. „Viete, ako som strašne treskol?“ vraví. My mu kontrujeme „Vieš, že ti niečo tečie z ruksaku?“ Nevedel, ani necítil. A cítiť už mohol. Mal už totiž mokrú spodnú časť vetrovky. Hmm, takto rýchlo vypiť plechovku kokakoly. To je výkon.

Vincent frfle, že tá hliníková plechovka už nič nevydrží. Záhada deravej plechovky sa nakoniec vyriešila sama. Vedľa plechovky mal totiž sklený štamperlík na „štartovné“ i „vrcholové“. No, a ten pád štamperlík neprežil. Rozletel sa. Asi ostré črepiny z neho moc neprospeli hliníkovej plechovke. Vincent odstraňuje ostré zvyšky štamperlíka. My ostatní si vychutnávame čaj z termosiek a výhľady.

Vincent znovu frfle. Práve sa ráčil dorezať. Našťastie iba trochu. Ženská časť výpravy mu pomáha ošetriť krvácajúci článok prsta. Vincent dnes ide vo vysokom tempe. Toto všetko stihol už pred vrcholom. Ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré. Platí to aj teraz. Vďaka Vincentovi sa muselo nalievať „bolestné“. Začínam ho upodozrievať, že celý tento cirkus bol len kvôli tomu, aby sa nalievalo bolestné…

Som príjemne prekvapený. Nie zo stupáčika. Ten som čakal. Snehu je tu tak, ako má byť. A dokonca je aj chodníček prešľapaný. Aj výhľadov je viac, ako som čakal. Podľa mapy ich tu až toľko nemalo byť. Postarali sa o to občasné výruby či polom a v neposlednom rade i nádherné počasie. Vidieť do ďaleka. Veru, čo všetko na internete sľubovali že uvidíme z vrcholu Minčola, to sa aj splnilo. Sprava – doľava: Veľká Fatra, Nízke Tatry, Kúsok Vysokých Tatier, Západné Tatry, Krivánska časť Malej Fatry a v pozadí aj Babia hora a Pilsko. Veru, dnes sme zase urobili dobre, že sme niekam šli…

Úvod

Jozef znovu vymyslel BOMBOVÚ trasu. Niektorý z turistov spolku poznamenal, že „vymetáme“ menej známe trasy v Strážovských vrchoch a má pravdu. Ja sa tomu nebránim a ani nebudem. Jozef, len tak ďalej!

V úvode mi ešte dovoľte spomenúť, že ako hostka bola s nami Kowova manželka – kvetinka Renátka. Na konci túry som pochopil, že bola hlavne kvôli tomu, aby mal kto Kowa ťahať Bol ustavične na chvoste kolóny a tak mi z toho vyliezlo, že bude musieť s nami chodiť častejšie a riadne trénovať.

Ešte sa chcem Jožovi poďakovať, že nás bezpečne dopravil na i z akcie svojim tátošom. Parkovali sme v obci Podlužany pri cintoríne. Počas cesty sme si po dlhej dobe dopriali kávičku v Mekáči, ktorý sa dočasne premenoval na Zadarmovce Po príchode na štart sme zistili, že Maroš už na nás čaká a tak sme mohli vyraziť.

Prvá čerešnička

Po dva a pól kilometri sme dorazili k zaujímavému stromu. Tým stromom je starý, vzácny a tajuplný 340 ročný Rákociho dub. Dovolil som si ho na pár desiatok sekúnd objať a v tichosti sa s ním porozprávať
Jozef ani chvíľu neváhal dub preskúmať zo všetkých svetových strán a výšok. Jeho dron sa mal čo obracať, ako ste mohli sami vidieť na fotografiách i videu. Je to naozaj zaujímavý živý objekt vhodný návštevy.

Druhá čerešnička

Po lúčkach i rôznych typoch lesíkoch sme sa priblížili k vrchu Vysoká. Rovinky sa postupne menili na sestry trochu i viac naklonené až napokon posledný prudký úsek nám „vytlačil“ na čelo pot. No námaha stála za to. Na Vysokej sme sa chvíľu zdržali. Teplý čaj i jedlo celkom prišlo vhod. Mne určite.

Poskytnutú prestávku sme využili aj na odovzdávanie certifikátu. Tentoraz sa stal obeťou Mišo. Po útrapách a naťahovaní času konečne doklepal tri kilometre, ktoré mu k certifikátu chýbali. No to Ti trvalo Michal Inak, Mišo dorazil do 845 kilometrov vzdialeného hlavného mesta Švajčiarska – do Bernu.

Zabudol som spomenúť, že počas celej trasy nás sprevádzalo nádherné počasie. Občas trochu zafúkal vetrík, no nič strašné to nebolo.

Tretia čerešnička

Postupne a napokon cez Trebichavské sedlo nás cestička doviedla na vrchol našej trasy. Výstup naň nebol tak strmý ako na Vysokú. V pohode a hlavne spolu (Kowo príliš nezaostal) sme dorazili na vrch Kňaží stôl. Aj tu bola prestávka. Aj tu vzlietol Jožov dron. Certifikáty sa tu síce neodovzdávali, ale zato vrcholové medaily áno. Príkladne a zodpovedne sa o tento akt postaral Jozef. Ďakujeme. Nabudúce som na rade ja.

Musím povedať a ozrejmiť úvodné slovné spojenie „BOMBOVÁ“ trasa. Naozaj to bola výnimočná a pekná trasa. Na relatívne krátkej trase som dávno nezažil toľko pekných vyhliadok. Neboli kruhové, ale aj tak prekrásne. V tomto Jozef u mňa určite zabodoval. Ja som si turistiku veľmi užíval a užíval som si aj prítomnosť skvelých ľudí.

Štvrtá čerešnička

Touto čerešničkou bol vrch s názvom Baba. A bol tak trochu Déjà vu preto, lebo sme na Babu vyliezli dva krát. Miesto sme využili aj na posedenie ale iba raz, pri ceste na Kňaží stôl. Ponúka výhľad na severný cíp Podunajskej pahorkatiny a pozornosť pri bádaní zaujme aj zrkadliaca sa vodná nádrž Prusy pri Bánovciach nad Bebravou.

Piata čerešnička

K vrchu Bradlo vedie od Baby pohodová nenáročná trasa. Žiadne brutálne prevýšenia nás už nečakali iba zostup do cieľa. Skôr ako sme zahájili zostup do Podlužian, zamestnávalo nás kochanie sa na Bradle. Výhľad je situovaný smerom na severozápad. Dá sa povedať na hlavnú časť Strážovských vrchov a dušička turistu si príde na svoje. Proste nádhera. A hovorím Vám, nie len tu. Na tejto trase každý navštívený kopec sa rovná výhľad.

Záver

Posledná časť klesania viedla už nami prejdenou časťou. Ráno tam a večer späť. Druhý krát okolo Rákociho duba a po zelenej turistickej značke, po príjemných lúkach, cez zaujímavý stromový koridor sme doputovali do cieľa – k cintorínu v Podlužanoch.

Ja som si nesmierne oddýchol a načerpal nových fyzických i mentálnych síl. Spoznal som na turistike Kowa a Kowovu manželku kvetinku Renátku. Opäť som bol s Mišom na túre Opäť som bol s Marošom na túre Maroš, pozdravuj Aďku. Škoda, že nemohla ísť a škoda, že nemohla ísť iná ďalšia hociktorá naša kvetinka, aby bola minimálne do tandemu k Renátke. Škoda. Ako sa hovorí „človek mieni, pán BOH mení“. Snáď už nabudúce to vydá.

Ďakujem pánu BOHU za možnosť zúčastniť sa a všetkým spolu-turistom za skvelú spoločnosť a výnimočnú atmosféru.

Nabudúce dovidenia!

Mooc rada by som šla, turička je lákavá, škoda, že už niečo mám, užite si to aj za nás…

Fantázia!

Keď sme vymýšľali ďalšiu akciu, dala som si podmienky: Kľak, sneh a vodopád. Treba predsa využiť toto zimné obdobie kým je sneh. Tentokrát sme Riu nezobrali, pretože táto turistika bola skôr pre „mačky“ ako pre psy. (Ktoré sme samozrejme nemali). Cieľ bol splnený, akurát s takou náročnosťou v snehu sme nepočítali. Chodník bol vyšlapaný len na jedného človeka a Kľak je tak navštevovaný kopec, že sa neustále s niekým stretáš v protismere. Čiže každé uhnutie mimo chodníka znamenalo skočenie do hlbokého snehu. 

Pôvodná trasa bola vymyslená z Kľaku po červenej na Ostrú skalu a cez vodopád sme sa mali vracať naspäť na Kľak. Ale niekto asi vedel prečo tade nemáme ísť. Už by sme boli príliš unavení na cestu späť a určite by sme skončili vo Vrícku. Tak si tento okruh necháme radšej na leto.

Ináč, Vinco, ďakujem Ti za ten telefonát. Presne v správnom čase mi prišla sms o zmeškanom hovore a tak si ma potom zahovoril, že som prestala vnímať tú námahu. A cesta serpentínkami dole bola už len zábava. Vymysleli sme si nový štýl chôdze a nazvali sme ho free skid, čo znamená voľný šmyk. Keď sa nekontrolovane šmýkaš a netušíš či, kde a na kom zastavíš. Jediná istota bol hlboký sneh a to, že to nebude až tak bolieť. Ale toto by sme si s mačkami určite neužili. 

Ale celkový dojem zo zimného Kľaku bol výborný a určite to stálo za to.  

Túto trasu som vybral preto, lebo som si chcel načapovať za „malú debničku“ minerálnej vody. Navyše, keď som bol naposledy na Čiernachove, fúkal vietor. Preto sa vtedy k slovu nedostal dron. A v neposlednom rade som dúfal v pohostinnosť chaty pod Ostrým vrchom.

Auto sme nezaparkovali na parkovisku pri prameni. Nie že by tam bolo plno a stály rady ľudí čakajúcich, kým na nich príde rad aby si mohli zadarmo nabrať minerálnej vody. Parkovisko je platené. Aspoň podľa značky. Preto sme zadarmo zaparkovali o necelých 100 metrov ďalej. Veď nejdeme brať vodu. Aspoň nie teraz ráno. A potom… vláčiť to v rukách nebudeme. Jednoducho potiahneme auto k prameňu.

Hneď na začiatku som dva krát po sebe zlyhal. S tým zlyhávaním som na chvíľu snáď prekonal aj Vincenta. Našťastie o tom nevie, a ak si to aj teraz prečíta, určite to zabudne. Prvé zlyhanie sa udialo ani nie 500 metrov od auta. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a už sme šli zle. Ani neviem ako, zrazu sa mi len tak zazdalo, že už teraz by sme mohli odbočiť. Bol som chvíľu lenivý vytiahnuť mobil a skontrolovať to a tak som sa spoľahol na Vincenta. Pýtam sa ho „nemali by sme odbočiť z hlavnej cesty už tu?“ Ešte nie, až za týmto lesíkom, uisťuje ma. A úspešne.

Jeho uistenie vydržalo zopár minút. Potom sám prišiel na to, že sme kapánek bokom. Namiesto necelých 100 metrov podľa pôvodnej trasy sme prešli iba o ďalších 200 metrov navyše. Krásne. Mohlo to byť aj horšie. Medzi nami, som rád, že Vincent sa za pochodu nebojí sám upravovať trasu. Doteraz bol v tejto otázke dosť konzervatívny a nechcel meniť trasu ani za nič. Tentoraz u neho nastal posun. Zatiaľ iba nechtiac. Veď príde čas, a on to urobí vedome a rád. Poznáme sa, mal som si Vincenta ustrážiť. Takže moja chyba.

Za druhé zlyhanie môže zima. Nezlyhala. Zato ja áno. Nemal som návleky ani nešmeky. Dalo sa to prejsť aj bez nich, ale topánky som si mohol dať naozaj iné. Kožené. No nič. Hor sa hej sa… skala čaká. Pri orientovaní sa musíme spoliehať hlavne na mobil. Na mape je to pekne celé vyžltené. V teréne však značiek niet.

Dúbravská skala ma nesklamala. Pekné výhľady. Som sa o ne trochu obával. Hlavne kvôli počasiu. Meteorológovia totiž sľubovali 100 % oblačnosť. Ráno sa však ešte nestihla dostaviť. Horšie to bolo s Mackovou. Výhľad žiaden. Mala tu byť aj puklinová jaskynka. A asi aj je. My sme ju však pod snehom nemienili hľadať.

Postupujeme ďalej zasneženým hrebeňom. Zrazu stretáme oproti idúcich dvoch turistov. Vyzvedáme od nich, či je chata otvorená. Vraj keď šli okolo v pondelok, bola v chate tma a bolo zamknuté. Dnes šli okolo a videli tmu, tak sa ani nepristavili. Zlá správa, veru zlá. Odhodlanie zúčastnených dostalo na držku. A riadne. A práve na úseku, kedy nás čakal výstup na Čiernachov. No nič. Asi nič z toho nebude. Ale Čiernachov aj tak neobchádzame!

Z červenej na vrchol Čiernachova je to cca 15 minút. Za týchto 15 minút sa počasie zmenilo. Kým na vyhliadke ešte Trenčín vidieť nebolo, o zopár minút to už nebola pravda. Znovu máme šťastie. Síce sú z vrcholu obmedzené výhľady, ale na tú správnu stranu, na severnú časť Bielych Karpát. Z vrcholu sme mali pokračovať skratkou, aby sme sa znovu napojili na červenú. Riadny padák dolu. Cesta neprešľapaná. Vincent treskol aj za iných, podstatne jemnejších podmienok. Takže tentoraz žiadna skratka, aj keď bola naplánovaná. Vincent sa nevzpiera! Podozrievam ho z toho, že mu to nevadí preto, že to našu trasu predĺži. Asi to predĺženie dolu v dedine bolo príliš krátke.

Prichádzame k chate. V oknách tma. Nevyzerá to dobre. Pred vchodom ale postávajú dve osoby. Blížime sa. Osoby zmizli. Nevidieť ich v blízkosti chaty. Žeby zmizli dnu? Nádej ožíva! Sme pri vchode. Vo vnútri svieti jedno svetielko! Dvere sú odomknuté! Rajská záhrada, sme tu! Od pultu na nás niekto pozerá. Ďalšie dobré znamenie. Tvár má pokojnú. Rýchlo, kým sa stihne spamätať sa pýtam: „Varíte?“ Zaznie túžobne očakávaná odpoveď „Áno“. Výborne, tak si dáme dve pivá a nad polievkou sa zamyslíme. Aká je ponuka? Nakoniec sme skončili pri kotlíkovom guláši.

Čaká nás stúpanie na Ostrý vrch. Miestami, trochu, ostrý. Mne to stále prešmykuje. Zrazu sa záhada prešmykovania sama vyrieši. Vincent postupuje za mnou a zrazu sa opýta „Jožo, a kde máš na topánkach dezén.“ Obzrel som sa a prizerám sa na vlastné stopy v snehu a dezénu niet. Už sa nečudujem, prečo sa mi tak blbo ide. Budem potrebovať nové topánky.

Zostupujeme z Ostrého vrchu. Chvíľu po červenej. Tú o chvíľku opúšťame. Po našej žltej značke stále ani stopy. Postupuje sa nám trochu náročnejšie aj preto, že žiadnej stopy niet ani v snehu. Takže k slovu sa dostáva Vincent a jeho mobil. Začínam sa obávať. Obával som sa však zbytočne. Vincent to zvládol bravúrne. Iba asi dva krát sme boli chvíľu mimo. A bodaj by aj nie. Značky stále na strome nevidieť. Vlastne už vidieť, ale iba vtedy, keď sa obzrieme. Čo to má byť? Turistická jednosmerka? Takže odporúčanie pre ostatných, ak by chceli absolvovať túto trasu, tak jedine opačným smerom, ako sme šli my. Až v teréne sme odhalili tento úskok miestnych značkárov.

PS: Začínam mať vážne podozrenie, že Vincent to len hrá a úmyselne predlžuje trasu! Z 15,7 kilometra urobil 17,5! Päťka a sedmička si vymenili miesta.

Úvod

Bez vetríka sa ani lístoček nepohne. A tak vznikla táto naša akcia. Ja som bol ten povestný vetrík a Jožo zase lístoček. My si akcie pripravujeme dopredu zvažujúc mnoho faktorov. Medzi tie hlavné patrí aj počasie. Patent na spontánne a rýchlo „zbúchané“ akcie majú naši „Zoborovci“ (rozumej Ivanka a Marián) Hoci teraz príliš nechodia, a vieme prečo, v minulosti to tak bolo. Im stačí sa na seba len pozrieť a idú 

Už na začiatku týždňa som Joža otravoval, aby sme niekam išli. A Jožo sa dlho nedal prehovárať. Musím sa znovu opakovať, že Jozef má na plánovanie zaujímavých akcií nejaký zvláštny dar. Tak to aj bolo pri tejto.

Dopravu do Trenčianskych Mitíc zabezpečil Jozef, za čo mu pekne ďakujem. Parkovisko sme dlho nehľadali. Bezpečne sme zaparkovali blízko prameňa minerálnej vody Mitická.

Prvá zastávka

Po tom, čo sme po dedinskom 14% stúpaní navštívili neplánovane miestny lom, dali sme sa na cestu k vyhliadke Dúbravská skala. Ani to nebolo príliš náročné. Cestou k nej sa nám najprv ponúkol výhľad na Inovec, ktorý je najvyšším vrchom pohoria. Vyhliadka je situovaná na vrchu lomu Skaličky. Asi po dvadsiatich minútach a päťsto metroch nás privítala Dúbravská skala. Tu sme si dali prestávku na občerstvenie, kochanie sa a prieskum Jožovým dronom. Je to naozaj nádherný výhľad do širokého okolia. Na horizonte sa dá vidieť aj pohorie Vtáčnik. My sme mali priaznivé slnečné počasie a tak bol zážitok ešte umocnený. Kto sem pôjde v žiadnom prípade nemôže túto vyhliadku vynechať, aj keď je to mimo turistickú značku.

Druhá zastávka

Čakal nás kopec Macková. Je to taký nevýrazný vrch, zarastený a bez výhľadu. Neviem, kvôli čomu sme tu boli. Asi preto, aby sme ho mali odškrtnutý

Tretia zastávka

To už bola iná káva. Bol vzdialený len 1200 metrov od Mackovej a určite stál za návštevu. Pred príchodom naň sme išli vyhliadkou, no pre hmlu nebolo nič vidieť. Že vraj vyhliadka ponúka pohľad na Trenčín. Nám ponúkla iba „plnotučné mlieko“ Avšak vrch Čiernachov nám to celé vynahradil.
Po príchode k vrcholovej tabuľke sa moje telo porúčalo na zem. Nevšimol som si, že pod napadnutým snehom je ľad, a tak mi treba. Jozef sa aj na chvíľu zľakol, či sa mi niečo stalo, ale ja mám tvrdé kolená. Vydržali to Chvalabohu.
Počas prestávky na vrchole sme si do sýta užili výhľady. Mimochodom, to „plnotučné mlieko“, ktoré bolo o stovku metrov nižšie na vyhliadke, sa zrazu niekam stratilo a tak mohli začať Jožove „letecké dni“. Jeho dron si to riadne užíval. Pomyslel som si, byť tak vtákom a vidieť tu krásu z výšky. Sme však ľudia, lietať nevieme a tak zostaňme radšej na zemi.

Štvrtá zastávka – gastronomická

Štyridsať minútové brodenie sa snehom nás doviedlo na Chatu pod Ostrým vrchom. Naša radosť nemala konca-kraja keď sme zistili, že je chata otvorená a ponúka kvalitné občerstvenie. Mladá čašníčka nás milo prekvapila zaujímavou gastronomickou ponukou. Svorne s Jožom sme „chňapli“ po kvasinkovom pive Erdinger. Svetlé putovalo na stôl Jožovi a mne putovalo tmavé. Nezostali sme však iba pri pivečku. Naše hladné žalúdky si vymodlili kotlíkový guláš so zemiakmi a chlebíkom. Bola to pastva pre oči, nehovoriac o našich žalúdkoch. Proste paráda. Načakal som, že v dnešnej „hnusnej dobe“ zažijeme staré dobré časy v chate na horách. Na toto budem véééééééééééééľmi dlho spomínať.

Piata zastávka – najvyššia

Najvyšší bod našej trasy už na nás čakal a dočkal sa. Nebolo to však jednoduché. Nie nadarmo sa vrch nazýva „Ostrý vrch“, on naozaj aj „ostrý“ svojim prístupom je. Kopec samotný neponúka výhľad, ale s dronom sa dá vidieť viac. Jozef však drona na Ostrom vrchu nepoužil. Nevadí.

Na vrchol chvíľu po nás dorazil neznámi turista Martin z Trenčína. Prekvapil ma, keď som mu spomenul nás spolok PAT a MAT, že už o ňom niečo počul a na webe videl. Milí turisti nášho spolku. Stávame sa vďaka našim turistickým akciám a webovej stránke populárnymi. To nás môže len tešiť. Veľa ľudí / turistov chodí na našu stránku pre naše zaujímavé informácie. Prakticky robíme osvetovú činnosť Uvedomujete si to?

Záver

Na Ostrom vrchu sme sa dlho v studenom vetre neohriali. Rozlúčili sme sa s Martinom a zahájili zostup do cieľa. Bola to brnkačka. Cestou do obce Kostolné Mitice nám ešte ponúkol svoje výhľady miestny opustený kameňolom. Potom nás čakala už iba trasa po asfaltke obcí Kostolné Mitice, Zemianske Mitice a napokon cieľové Trenčianske Mitice.

Po príchode k autu a prezutí sa do suchých ponožiek i topánok sme navštívili žriedlo minerálnej vody Mitická. Jožo mal v aute pripravené fľaše, do ktorých putoval tekutý obsah prameňa. Minerálna voda bola studená a veľmi príjemná a dala dokonalú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Jozefovi za skvelú a profesorsky naplánovanú akciu. Zároveň mu ďakujem za platbu za pohostenie na Chate pod Ostrým vrchom. A v neposlednom rade, ako to už býva pri našich spoločných akciách zvykom, za skvelú a nezištnú spoločnosť.
Viem a už som si u neho dávno zvykol, že akcie s ním sú vždy výnimočné a aj ja, ktorý trpí chorobou „hosip“, si tieto akcie dlho pamätám.

Jozef – ďakujem!

Ďalšia pekná trasa s parádnym počasím. Na túto akciu som bola nastavená presne na túto sobotu a už sa bohužiaľ nedala zmeniť .

Akurát pri nahrávaní spoluturistov som zistila Vinco, že ti tam chýba ikonka člena – hosť pes, pretože ju naša Ria absolvovala aj so svojou mamou.  

Akcia splnila všetky naše očakávania – bola jaskyňa s históriou, 2 vrcholy, výhľady, rozhľadňa, nitrianske kamene bez histórie a 0 kešiek. A určite je to krásne miesto, ktoré sa oplatí aj v inom ročnom období.

Danka, Ty si nedočkavá
S Jožom sme na 22.1. prichystali túto akciu. Zatiaľ je to iba túžba, ale v pondelok doladíme podrobnosti a dávame ju „do pľacu“. Mám indície, že bude o ňu záujem. Ak pôjdete s nami, budete sa môcť pri dobrej konštelácii stretnúť s ďalšími členmi nášho spolku, ktorých ste ešte nevideli.

Takže silno rozmýšľajte.

P.S.: inak z akcie sa dá spraviť veľmi jednoducho túžba tým, že akcii zrušíte dátum a je z nej túžba, ktorú môžete absolvovať inokedy. Iba ak by ste chceli ísť v tú sobotu „komornú“ akciu 

Navštívime 1 jaskyňu, 3 vrcholy, 1 vyhliadkovú vežu a komu by bolo málo, ten si môže na konci trasy odskočiť na Nitriansky Stonehenge.

Úvod

Je 14.1. – piatok. Stretám Jozefa a okamžite útočím. Vehementne tlačím na Jozefa a žiadam ho „aby sa roztúžil“. Nóóóóó, pozor. Tak to nie je, ako si myslíte. Jozefa som požiadal, aby sa roztúžil turisticky. A vyšlo to. Nakreslil trasu, priamo pred mojimi očami. Okamžite som sadol na lep. Pýtam sa ho, „šupnem ju hneď na web“? A on že nie, že počkáme, ako sa vyvinie počasie. Dohadujeme sa, že počkáme do pondelka. Každý deň od piatka až do toho pondelka som sledoval počasie pre Záskalie.

Je pondelok a Jozef zas splieta niečo o počasí. Ide ma roztrhnúť. Pýtam sa. Tak ideme alebo nejdeme! A on zase – počkáme do zajtra. V utorok už môjmu nátlaku neodolal a dovolil mi jeho túžbu zhmotniť v turistickú akciu. Možno zabral môj argument. Tvrdil som mu, že naši turisti musia mať priestor sa rozhodnúť a nie dostať možnosť prihlásiť sa na poslednú chvíľu. A to je vlastne anabáza rodenia sa tejto akcie. Ostatné ste zažili už sami.

Na štarte

Dorazili sme do Manínskej chatovej osady. Parkovisko skoro plné. Nie sme tu sami. Chvíľu po nás prichádzajú aj naše severské kvetinky. Nebolo to jednoduché, lebo tesne minuli cieľ, ale spravil to jeden presne cielený telefonát. Stojím na hlavnej a keď vidím prichádzať modrý golf hrám sa na dopravného policajta. Vodičke DARINKE mávadlami ukazujem, kde ma odbočiť. Konečne sa trafili. Hurááááááááá – sme kompletní. Inak. Dovoľte mi, aby som privítal Darinku, Ľudkinu priateľku na turistickej akcii spolku PAT a MAT. Predbehnem a už teraz môžem napísať, že Darinka bola z našej akcie veľmi nadšená a už teraz sa teší na ďalšie pokračovanie. Týmto ju v mene spolku vítam a pozývam, ak bude chcieť ísť, na ďalšiu turistickú akciu.

Aby som nezabudol. Prebehlo aj „štartovanie“ našej turistickej mašinérie S grandióznosťou, jemu podobnou, sa o ňu tradične postaral Roman. Prezradím, že nebol sám, ktorý sa staral o ustavičné držanie potrebnej nálady, aby sme s ľahkosťou prekonali všetky nástrahy trasy. A verte – nebolo ich málo. To, že si Dušan opäť splnil funkciu prvotriedneho pojazdného baru na jednotku už ani nemusím opakovať 

Prvé zastavenie

Už kúsok „za dedinou“ sme na chvíľu zastavili. Nie že by sme nevládali, ale stopku nám vystavili prvé nádherné výhľady. To ozajstné zastavenie sa uskutočnilo pri prameni „Kyselka na pasienku“, kde sme na pár minút obsadili oddychové miesto so sedením. Trocha sme sa posilnili a podaktorí, tí ktorí mohli, odľahčili Romanov batoh o obsah termosky. Roman opäť nesklamal a priniesol biele varené. Okrem teplého čaju, je to ďalšia blahodarná tekutina, ktorá vie človeka zahriať a nakopnúť. Každý si niečo zobol a vypil podľa chuti. Potom sme pokračovali.

Druhé zastavenie

Cesta k druhému zastaveniu bola priam rozprávková. Vŕzgajúci sneh pod nohami, zohrievajúce lúče slniečka a sem tam vetríkom popohnané snehové vločky, nám padali z výšky na hlavy a občas aj za krk. Nikomu to však nevadilo. Bola to neskutočná nádhera. Už dávno som nezažil také pravé zimné prostredie. Na lúke pod Maníncom sme zabrzdili svoje kone. Dôvod bol jasný. Pekná rovná lúka, kopec nepošliapaného panenského snehu. Na tvorbu „anjelikov“ ako stvorené. Nevadil nám ani studený sneh. Každý si chcel „vyrobiť“ toho svojho anjelika. Najviac si to užíval Ivanov dron z výšky. Ako správny „člen“ spolku si túto krásu nenechal iba pre seba. A tak sa jeho zábery pravdepodobne objavia v Jožovom videu. Už teraz sa teším.

Tretie zastavenie

Cesta k nemu bola najnáročnejšia. Možno nie až tak pre iných, ako pre mňa. Výživný stupáčik nás riadne preveril. Jeho klzkosť a nepredvídateľnosť nás stále udržiavala v strehu. Možno som na chvíľu aj oľutoval, že som si nezobral paličky, ale moja tvrdohlavosť, ako poznamenala Marika, mi to nedovolila. Povedal som si (doma), že si zaobstarám nejaké „kočky“ hop „mačky“ a pri ďalšej takejto turistike si ich pribalím do ruksaku.

Ťažko, ťažko, ale nakoniec bez ujmy na zdraví sme všetci dorazili na vrchol Veľkého Manínu. Náš predvoj (Jozef a Dušan) bol na vrchole už pár minút a vytrpel si „hrejivý“ vietor. Práve teraz si prišli na svoje všetky možné hrejivé nápoje. Čaj a varené vínko malo cenu zlata. Okrem vodičov nik nepohrdol.

Po dobu, ktorú sme na vrchole strávili prišlo pár „nadšencov“. Stroho (rozumej na zimu nedostatočne) oblečená dievčina bola slabý odvar, čo prišlo po nej. Z druhej strany pribehol chlap v trenírkach a hore nemal tiež nič moc oblečené. Bŕŕŕŕŕŕŕŕ, až ma zamrazilo. Sekundu postál, ťukol do „športových hodín“ a bežal späť. Niéééééééééééé – na toto ma nikdy nedostanú!

A keďže vietor silnel a my sme boli ochotní ďalej postáť už len kvôli spoločnej fotke, pobrali sme sa ďalej. V chumelici sme odchádzali a tešili sa na nejaké závetrie. To prišlo pod rázcestníkom – Vápencová jaskyňa.

Štvrté zastavenie

Na chvíľu sme sa zastavili. Vietor už až-tak nafúkal a bolo treba doplniť energiu. Marika vytiahla asi „metrovú“ čokoládu. Neviem odkiaľ vedela, ale presne trafila moju obľúbenú karamelovú. Kto nejedol čokoládu, ako keby nebol A tak sme úspešne odľahčili aj Marikin ruksak.

Pri rázcestníku Vápencová jaskyňa nastala dilema. Vietor bol skoro neznesiteľný. V našej družine sa objavili pochybovači, či dodržať pôvodný plán trasy. Tu bolo treba rázne zakročiť a tvrdo odraziť rodiaci sa odpor. Ide sa ďalej! Plán nepustí. A tak všetci svorne posúvali svoje nohy po nakreslenej trase. Verím, že po návšteve všetkých tých krásnych výhľadových miest všetci uznali, že to bola správna voľba.

Piate zastavenie

Zastavení bolo viac, ale zhrniem ich do tejto jednej state.

Ako prvý sme zažili krásny výhľad na Malý Manín. Skonštatovali sme, že je síce menší, ale v prudkosti je podobný ako Veľký. Len tak v tichosti pśśśśśś, sme mu sľúbili , že ho čoskoro navštívime. Z tohto miesta je vidieť aj kus z pohoria Javorníky.

Na ďalšej vyhliadke sa nám odkryl pohľad na Kostolecký dóm, Kostoleckú tiesňavu a Bosmany. Aj tieto miesta budú cieľom rovnakej budúcej akcie. Na tomto výhľadovom mieste sme sa zvečnili v spoločnej fotografii a pokračovali ďalej.

Opodiaľ nám na tvárach vykúzlilo údiv Manínske skalné okno. Je to pekný útvar / otvor a tak sme ho vyplnili svojimi telami a ukryli do čarovnej skrinky. A vy ostatní, ktorí ste na tejto akcii nemohli byť, si ho teraz môžete v teple svojho domova prezerať a kuť svoje plány, ako a kedy ho navštíviť.

Posledným zaujímavým miestom bola Partizánska jaskyňa. Nie všetci sme v nej boli. Terén k nej bol exponovaný a nie každý našiel odvahu navštíviť ju. Popravde. Ja už mám jej návštevu za sebou, a tak som len zdokumentoval, ako sa „naši“ vracajú z nej.

Šieste zastavenie

Cesta dole do Záskalia bola zaujímavá, strmá, šmykľavá, no chvalabohu bezúrazová. Dedinou sme len tak preleteli a tešili sa na trasu vedúcu Manínskou tiesňavou. Kto tu ešte nebol, tak vedzte, že je to najužšie miesto na Slovensku a je veľmi jedinečné. Treba navštíviť.

Čerešničkou na torte bolo kúpanie sa v jazierku Manínskeho kempu. Je to naozaj silný zážitok. Voda dnes mala odhadom 10°C a dala sa v pohode vydržať. A verte, že som si to veľmi užíval. Bola to paráda. Onoho času v januári roku 2018 som sa nechal Romanom prehovárať, aby som sa okúpal. No dnes som ani na chvíľu neváhal a po hlave vstúpil do blahodarného kúpeľa. Ani trocha neľutujem. Myslím, že to isté si povedali po kúpeli aj Ľudka, Roman a Jozef. A samozrejme aj náš plavecký inštruktor „pán kačička“ Bolo to dôstojné zakončenie našej skvelej turistickej akcie.

Záver

Som rád, že som spoznal skvelú Darinku.
Som rád, že som opäť videl Ľudku a Mariku.
Som rád, že Jožo vymyslel znova jedinečnú akciu.
Som tiež rád, že som bol so svojimi skvelých priateľmi zo spolku.
Proste a jednoznačne som rád…

Nabudúce pri ďalšej skvelej turistickej akcii dovidenia.

Kto by to povedal, že zrovna akcia na Veľký Manín bude lákať toľko členov spolku. Možno svoje zohralo aj počasie, ktoré sľúbilo trochu snehu a nejaké výhľady. Možno za to môže aj tá čerešnička na konci – kúpanie sa.

Začína to nevinne. Je to tu samé chi-chi-chi a cha-cha-cha. Čiastočne za to môžu Romanove vtipy a Ivanove veselé príhody a čiastočne terén. Zatiaľ stúpame hore iba pozvoľna. To sa však zmení. Sľubuje to aj názov vrchu Veľký Manín. Nielen Veľký, ale aj strmý. Strmosť kombinovaná zo snehom… až tam asi začne tá pravá zábava.

Vincent padol. Už mu to ani nepočítame. Dušan má čiapku od snehu. Asi je ten správny čas si obuť nešmeky. Keď som pri obúvaní nešmekov stál na jednej nohe, šiel som k zemi aj ja. Vďaka nešmekom to bolo prvý aj posledný krát…

Výstup na Manín v týchto podmienkach je náročný. Vo výprave sa začína v nestráženom okamihu zmáhať reptanie. Dokonca padne aj otázka „Kto túto akciu vymyslel?“ Ja, a vďaka nešmekom som v bezpečnej vzdialenosti od ostatných. Reptanie však neprepukne do otvorenej vzbury. Vďaka Ivanovi a Romanovi.

Napriek tomu, že som bol dostatočne ďaleko od ostatných, som potrestaný. Prichádzam totiž prvý na vrchol a tam fúka. Riadne. Dlho tu veru nevydržíme. Dorazili ostatní. Moju kožu zachraňuje nalievanie tradičného teplého nápoja. Kto dopil neváha a po spoločnom fotografovaní zahajuje zostup na záveterné miesto. Tam čakáme ostatných.

Postupujeme ďalej. Smerom na útulňu Severák. Čím bližšie sme, tým viac sa do nás opiera vietor. Asi preto dostala útulňa zrovna toto meno. Chvíľu váhame. Naše váhanie využíva vietor a ešte viac sa do nás oprie. Už sme dováhali. Žiadna útulňa dnes nebude. Nabudúce.

Rozmýšľame, či navštívime i vyhliadku, skalné okno a jaskyňu. Viacerým na tvárach vidieť, že sa im moc nechce. Radi by zostúpili dolu do tepla po žltej. Majú smolu. Vincent si totiž všimol okoloidúci pár, ktorý nezaváhal. A keďže to aj bolo tak nakreslené…

Ideme znovu do kopca. Vyhliadka pred nami. Krásne výhľady spôsobili, že vetrisko na chvíľu nikomu nevadí. Ale iba na chvíľu. Pokračujeme ďalej. Je to lepšie a lepšie. Totiž klesáme do závetria. Potom sa to na chvíľku zhorší. Niektorí klesajú trochu rýchlejšie, ako by chceli. Našťastie sa môžu chytať blízkych stromov. Kĺže to. Baby občas zvísknu ako za mlada…

Ten malý kúsok do jaskyne vyzerá všelijako. Vyzerá, ale neodradilo nás to. Keď už sme tu. Pomaly, opatrne dosahujeme aj tento cieľ. Počas zostupu si ostatní môžu vychutnať pohľad na Bosmany a Kostolecký dóm. To budú niekedy v blízkej budúcnosti naše ďalšie ciele. A aby to bolo aspoň také náročné ako výstup na Veľký Manín, spojíme to s výstupom na Malý Manín. To bude zábava…

Cez tiesňavu tentoraz len prejdeme. Nechceme sa tu príliš zdržovať. Je pokročilý čas a my chceme stihnúť aj kúpanie sa. A navyše na ceste je kašovitý sneh, ktorý trochu kĺže a občas nás obehne nejaké auto. Veď my sem ešte niekedy zablúdime.

A je to tu. Vincent ako prvý začína plavecký výcvik spolku Pat a Mat. Je v dobrých rukách. Inštruktor kačička na neho dáva dobrý pozor. V nestráženom okamihu sa do vody dostal aj Roman. A nakoniec to mal inštruktor kačička obzvlášť ťažké. Musel nás vo vode ustrážiť rovno troch… Je to skúsený inštruktor, takže to dobre dopadlo. Kým sa Ľudka prezliekla, už aj sme šli z vody von. Nie že by sa tak dlho prezliekala, ale tá voda naozaj nebola nejako extra teplá. Našťastie ani nejako extra studená…

Povie mi niekto, prečo nie je možné okomentovať niektoré fotky?
Niektoré si to priam vypýtali, keď som si ich pozeral a čítal ich popis  

P.S.: Jozef, bravóóóóóóóóó­óóóóóóóó Už teraz sa teším na ďalšiu akciu, ako malý chlapec

Škoda Roman, že sa nemôžeš zúčastniť Prajem rýchle uzdravenie.
Ďakujem Ti za želanie a do skorého videnia Roman.

PLAVKY!!!!?? NO JA SOM PRE KAžDú SRANDU!!

Danka a Peter,
pekná a zaujímavá túrka s nádherným počasím a neskutočnými fotkami.
Ďakujem za skvelý zážitok z majstrovských fotiek.

P.S.: vidím, že na Vysokú budem musieť niekedy ísť. Nesmiem to už dlho odkladať Len si počkám na počasie, aspoň také pekné, aké ste mali vy.

Pôvodne sme mali ísť niekam inam. Na Veľký Manín. Aj zostava mala byť trochu iná. Mali ísť severanky zo severu ešte kúštik ďalej na sever. A nešli. Nie že by nechceli ísť… len im niečo do toho došlo. Asi severák. Rýchlo vymýšľam novú trasu. Ivan súhlasil. Vyzeralo to, že pôjdeme iba my dvaja, keď tu zrazu… Dosť nás bolo. Tak akurát.

Bez problémov parkujeme v Podhradí. Hrad na dohľad. Hurá na hrad! A už je po hurá. Dnu sa dostane iba vietor. Mreža je zamknutá. Toto by nahnevalo aj Tatárov. Takže moment prekvapenia nezabral. No dobre. Dobre. Aj tak s nami nevybabrete. Veď my si hrad poobzeráme aj tak. A z vtáčej perspektívy. Vrtuľky sa už točia… Len si budeme musieť počkať na obrázky. Určite budú nádherné. Svedčí o tom aj malý displej mobilu…

Čaká nás jaskyňa. Pred ňou v čakaní pokračujú ostatní. Čakajú na mňa a Mareka. Ten ešte vo vnútri nebol. A ja ešte k tomu hľadám kešku. Doteraz sme sa flákali… ale teraz, teraz nás čaká vrch Úhrad. Rozhovor trochu viazne. Nie že by nebolo o čom… Môžu za to občasné výhľady na hrad. Fotiť treba, pre budúce generácie… a popri tom sa pokúsiť chytiť dych. Nie, nie je to až taký stupák. Len cez zimu tá kondička, ako to povedať. Trochu podriemkáva zimným spánkom.

Úhrad. Kedysi tu bývalo hradisko. Teraz tu vládnu stromy. Kedysi tu nebol žiaden výhľad. Dnes taký maličký a zrovna priamo na Topoľčiansky hrad. Celkom pekný, aj výhľad aj hrad… A teraz dolu k Mačacej skalke. Pri jej vrchole je ukrytá skalná ihla. Vraj jediná v Považskom Inovci. A ako bonus čiastočné výhľady. A teraz nechoď tam.

Nasleduje neznáma vyhliadka, skalné okno, jaskyňa pod Úhradom. Presne v tomto poradí. A tu som trochu zlyhal. Zle som si zapamätal, kde má byť keška. Hľadáme ju, hľadáme, ale pod skalou. A ona je v strome a zopár desiatok metrov od nás. Trochu som Mareka povláčil takzvanou Romanovou skratkou. Doslova. Zrazu pred nami hradba v podobe svahu kopca. Keď som sa zorientoval, kam vlastne máme ísť… Hádate správne. Tam hore…

Skalné okno potešilo. Ostatní však boli rýchlejší a už sú pri druhej jaskyni. Kým sme tam prišli, už horel malý ohník. Opeká sa. Musíme sa posilniť, aby sme mali dostatok síl na prieskum jaskyne! Tak dobre. To nebol hlavný dôvod. Ale keď už sme to sem hore vyteperili… A nielen špekačky. Marek vytiahol lopárik, cibuľu… No proste, radosť sa pozerať, a ešte väčšia jesť…

Ideme domov. V aute sedíme štyria. Traja keškári a jeden ešte normálny. Marek. Trochu líznutý, ale ešte odoláva. Zatiaľ. A chvíľu ešte asi bude. Kto ho vie, kto sa skôr stane keškárom? Marek či Vincent? Uvidíme. O zopár mesiacov či rokov uvidíme. Možno. A možno nikdy. Dosť sa na našich keškárskych rečiach smial. A úprimne! Mám rád úprimný smiech. A ten neraz býva nákazlivý. A preto sme mali všetci veselú cestu domov…

Z nevinnej prechádzky sa po vete „Poďme to len kúsok pozrieť“ stalo hľadanie pozostatkov ďalšej časti malokarpatskej železničky, tentokrát od prameňa pod kláštorom Katarínka smerom na Dobrú Vodu. Je zaujímavé, ako sú aj po tak dlhom čase valy po železnici stále dobre viditeľné. Pokúsili sme sa aj nájsť významný strom, ktorý je vyznačený na mape, ale niekam sa nám schoval, tak snáď inokedy. Keďže sme zabudli pustiť stopára na mapy.cz a ani sa mi nepodarilo presne zrekonštruovať mapu cesty, pridám do galérie iba mapu z aplikácie.