
Úvod
Keď som minulý rok
v máji vystúpil v rámci druhého dňa putovania Veľko-Fatranskou
magistrálou na Kľak, bola to turistická láska na prvý
pohľad Vtedy na jeho vrchole som si povedal, že sa naň ešte musím
vrátiť. A ten deň nastal práve dnes. Vtedy ma ohúrili nádherné
výhľady, ktoré umocnilo nádherné slnečné počasie. A dnes som mal
rovnaké šťastie zažiť tie prenádherné výhľady opäť.
Ako Jozef písal vo svojom komentári, bol to môj nápad. A som naň
patrične hrdý Jozef síce vedel do čoho ide, ale Mišo a Rado vôbec ani
len netušili, čo všetko zažijeme. S odstupom času musím povedať, že to
bol nezabudnuteľný zážitok.
Prvé zastavenie
Prezradím, že tých zastavení mnoho nebolo. Išli sme tak akosi kontinuálne až po vrchol.
Na chvíľu nás zastavili dva pramene, ktoré sú na ceste. Ten prvý bol výdatný a my sme využili jeho služby. Ja som sa bez strachu z neho napil, nasledoval ma Jozef a napokon Mišo sa v ňom trochu ovlažil.
Cesta zatiaľ plynula do kopca pozvoľne. Najprv kde tu sneh, potom sa pridal aj ľad a napokon súvislá snehová pokrývka testovala naše reflexy a schopnosti udržiavať rovnováhu. Časť, ktorá bola prešliapaná bola dobre tvrdá a schodná, no ak balans spôsobil šliapnutie vedľa, noha zrazu niekam zmizla. Niekedy aj po kolená. A čím vyššie sme boli, tým namáhavejšie a zradnejšie to bolo.
A teraz sa dostávam k tomu prvému zastaveniu. Keď sme prišli na Tiesňavy – prístrešok cestička sa prudko zatočila doprava. Na tomto mieste sme stretli miestneho 71 ročného chlapa. Z auta vytiahol lyže a v lyžiarkach poď ho na Kľak. Neverili sme vlastným očiam. S nemým obdivom sme počúvali jeho rozprávanie. Tvrdil, že je tu pečený, varený. Keď som sa prizrel jeho štíhlej postave a so znalosťou jeho veku som sa okamžite zahanbil. Vyslovil som zbožné želanie, aby som aj ja mohol v takom veku byť aktívny ako on. Klobúk dole.
Rozlúčili sme sa so želaním šťastnej cesty a pokračovali sme hore po mierne stúpajúcej cestičke. Ja som si už pred tým nasadil mačky, no Jozef pochopil, že tiež bude rozumné si pomôcť pri stúpaní hrotmi mačiek. Michal mal smolu a Rado mal aspoň paličky, ktoré mohol použiť na podporu.
Druhé zastavenie
Od chvíle, keď sme prekročili Podhradský potok sa do nás oprela
naklonené rovinka. Doteraz sme sa iba flákali po rovinke, no odteraz to bol
čistý zážitok
Po Koškárovskú lúku sme si to riadne užili. Stále častejšie sa nám
prepadávali nohy vždy, keď sme šliapli vedľa. Navyše v zatienených
častiach bol chodník zľadovatený a o to ťažšie sa išlo. Vôbec som
nazávidel Mišovi a ani Radovi pri pohľade, keď sem tam padali „na
kolená“ Jožo išiel prvý a ja som uzatváral kolónu a tak som
mal možnosť sledovať „to divadlo“ v priamom prenose.
Po príchode na Koškárovskú lúku bola krátka pauzička.
Pri pohľade, čo nás na Kľak ešte čaká nám zamrzli úsmevy. Priamo do
ksichtu sa nám škľabila čistá zjazdovka. A ako písal Jozef, lanovka nikde
No nič išli sme do boja.
Vrcholné zastavenie
Úspešne sme dorazili na Kľak. Ja síce ako posledný, ale predsa. Len čo som dotočil príchod, moje pohľady skúmali okolie. Májové spomienky sa vrátili. Dnešný nádherný slnečný deň tento pocit mnohonásobne umocnil. Tej krásy sa nedá nabažiť. Pre mňa to bol nový zážitok. Môžem si povedať, že som zažil zasnežený Kľak. Vždy si v takýchto chvíľach spomeniem na jeden múdry Jozefov výrok. On hovorieva, že každé ročné obdobie má svoje čaro a v tomto prípade návšteva toho istého kopca, ale v inom období, má práve to iné čaro.
Po našom príchode na Kľak dorazil na lyžiach starší pán s chlapcom. Chvíľu po nich aj ten spomínaný pán, ktorého sme stretli v Tiesňavách. Dozvedeli sme sa, že tí páni sú vlastne bratia. Počas pobytu na Kľaku sme s nimi prehodili pár viet.
Dlhšiu prestávku na vrchole sme využili na občerstvenie, pitný režim a Jozef vypustil aj svojho „vtáka“. Ja už som jeho zábery z drona doma videl a musím vám povedať, že sa máte načo tešiť. Tá nádhera sa nedá ani opísať.
Inak Roman. Tajne som dúfal, že na túto akciu pôjdeš aj Ty, no nestalo sa tak. Môžeš byť však spokojný aspoň s tým, že som Ťa dôstojne zastúpil, čo sa týka vareného vínka. Obetoval som kvalitné červené, ocenené tromi medailami. Jozef poznamenal, že ho je škoda, ja si však nemyslím. Táto jedinečná príležitosť a tak pekný kopec si to plne zaslúžil.
Štvrté zastavenie
Zostup z Kľaku bol veľmi zážitkový. Niektorí to skúšali dole aj behom. Ja som to radšej neskúšal. Pri stúpaní hore som hodil pár držiek, pri klesaní by to dopadlo asi rovnako. Zranenie som nepotreboval.
Cestou dole „zjazdovkou“ sme stretli šesť člennú „tlupu“. A po nich v najprudšej časti párik. Chlap mi pripomenul Čechov, ktorých som stretol v septembri 2018 na Roháčskych plesách. Vtedy malo pár chlapov na nohách žabky. No a tento pán ktorého spomínam, ten bol na tom lepšie. On mal na nohách nízke tenisky a ponožky som mu ani nevidel. No všimol som si krvavý členok a vôbec sa nečudujem prečo.
Od Koškárovskej lúky sme putovali po dohode mimo turistický chodník.
Našim cieľom bol Sučianský hrad. Počas tejto cesty som si niekoľkokrát
zahromžil. Povedal som si „bolo mi to treba?“. Boli chvíle, keď po
zaborení do hlbokého snehu som sa nevedel vyslobodiť. Avšak pri pohľade na
ostatných, ako tiež bojujú so snehovou nástrahou som na tom nebol až tak
zle
Vykúpením nám bola lesná cestička, na ktorú sme vstúpi hneď po tomto snehovom divadle. Sneh počas nej trochu mizol. Nebol až tak hlboký a príjemnejšie sa po ňom išlo. Bonusom bol potok, ku ktorému sme prišli a jeho korytom aj chvíľu putovali. Potôčik nás priviedol až k odbočke na Sučianský hrad a odteraz nás viedla zelená turistická značka.
Je dobré, že sme hrad navštívili. Chvíľa oddychu padla dobre. Miesto sme preskúmali, prečítali informačnú tabuľu, obzreli sa za Kľakom vykúkajúcim spoza stromov.
Do cieľa
Posledná cesta dole bola nenáročná. Pred Podhradím sa ešte na chvíľu
pripomenul sneh, ale to už bolo všetko. Posledná časť lúkou nad dedinou
bola za odmenu. Podhradie ako na dlani a k tomu nádherné výhľady na Malú
Fatru boli krásnou bodkou za touto veľmi vydarenou akciou. Túra bola síce
náročná ale stála určite za to. Vôbec nebanujem, že som bol. A ani po
dvoch dňoch od akcie protestujúce nohy na tom nič nezmenia. Keď niekto
v budúcnosti zahlási „ide sa na Kľak“ ani na chvíľu
nezaváham
Záver
Som nesmierne rád, že som akciu vymyslel. Som veľmi rád, že sa Jozef,
Mišo i Rado dali na túto „šialenosť“ nahovoriť.
Ďakujem im za účasť. A ako napísal Rado: „Jako zas jedna kvalitná
zážitková akcia na kerú sa bude ešče dlho spomínat.“ Tak musím
povedať, že má absolútnu pravdu. Už teraz sa teším na podobnú takú
akciu
Ešte raz. Ďakujem všetkým za účasť a za skvelú atmosféru.