Detail akcie Na pivo na chatu pod Ostrým vrchom

Túto trasu som vybral preto, lebo som si chcel načapovať za „malú debničku“ minerálnej vody. Navyše, keď som bol naposledy na Čiernachove, fúkal vietor. Preto sa vtedy k slovu nedostal dron. A v neposlednom rade som dúfal v pohostinnosť chaty pod Ostrým vrchom.

Auto sme nezaparkovali na parkovisku pri prameni. Nie že by tam bolo plno a stály rady ľudí čakajúcich, kým na nich príde rad aby si mohli zadarmo nabrať minerálnej vody. Parkovisko je platené. Aspoň podľa značky. Preto sme zadarmo zaparkovali o necelých 100 metrov ďalej. Veď nejdeme brať vodu. Aspoň nie teraz ráno. A potom… vláčiť to v rukách nebudeme. Jednoducho potiahneme auto k prameňu.

Hneď na začiatku som dva krát po sebe zlyhal. S tým zlyhávaním som na chvíľu snáď prekonal aj Vincenta. Našťastie o tom nevie, a ak si to aj teraz prečíta, určite to zabudne. Prvé zlyhanie sa udialo ani nie 500 metrov od auta. Ešte sme sa ani z dediny nedostali a už sme šli zle. Ani neviem ako, zrazu sa mi len tak zazdalo, že už teraz by sme mohli odbočiť. Bol som chvíľu lenivý vytiahnuť mobil a skontrolovať to a tak som sa spoľahol na Vincenta. Pýtam sa ho „nemali by sme odbočiť z hlavnej cesty už tu?“ Ešte nie, až za týmto lesíkom, uisťuje ma. A úspešne.

Jeho uistenie vydržalo zopár minút. Potom sám prišiel na to, že sme kapánek bokom. Namiesto necelých 100 metrov podľa pôvodnej trasy sme prešli iba o ďalších 200 metrov navyše. Krásne. Mohlo to byť aj horšie. Medzi nami, som rád, že Vincent sa za pochodu nebojí sám upravovať trasu. Doteraz bol v tejto otázke dosť konzervatívny a nechcel meniť trasu ani za nič. Tentoraz u neho nastal posun. Zatiaľ iba nechtiac. Veď príde čas, a on to urobí vedome a rád. Poznáme sa, mal som si Vincenta ustrážiť. Takže moja chyba.

Za druhé zlyhanie môže zima. Nezlyhala. Zato ja áno. Nemal som návleky ani nešmeky. Dalo sa to prejsť aj bez nich, ale topánky som si mohol dať naozaj iné. Kožené. No nič. Hor sa hej sa… skala čaká. Pri orientovaní sa musíme spoliehať hlavne na mobil. Na mape je to pekne celé vyžltené. V teréne však značiek niet.

Dúbravská skala ma nesklamala. Pekné výhľady. Som sa o ne trochu obával. Hlavne kvôli počasiu. Meteorológovia totiž sľubovali 100 % oblačnosť. Ráno sa však ešte nestihla dostaviť. Horšie to bolo s Mackovou. Výhľad žiaden. Mala tu byť aj puklinová jaskynka. A asi aj je. My sme ju však pod snehom nemienili hľadať.

Postupujeme ďalej zasneženým hrebeňom. Zrazu stretáme oproti idúcich dvoch turistov. Vyzvedáme od nich, či je chata otvorená. Vraj keď šli okolo v pondelok, bola v chate tma a bolo zamknuté. Dnes šli okolo a videli tmu, tak sa ani nepristavili. Zlá správa, veru zlá. Odhodlanie zúčastnených dostalo na držku. A riadne. A práve na úseku, kedy nás čakal výstup na Čiernachov. No nič. Asi nič z toho nebude. Ale Čiernachov aj tak neobchádzame!

Z červenej na vrchol Čiernachova je to cca 15 minút. Za týchto 15 minút sa počasie zmenilo. Kým na vyhliadke ešte Trenčín vidieť nebolo, o zopár minút to už nebola pravda. Znovu máme šťastie. Síce sú z vrcholu obmedzené výhľady, ale na tú správnu stranu, na severnú časť Bielych Karpát. Z vrcholu sme mali pokračovať skratkou, aby sme sa znovu napojili na červenú. Riadny padák dolu. Cesta neprešľapaná. Vincent treskol aj za iných, podstatne jemnejších podmienok. Takže tentoraz žiadna skratka, aj keď bola naplánovaná. Vincent sa nevzpiera! Podozrievam ho z toho, že mu to nevadí preto, že to našu trasu predĺži. Asi to predĺženie dolu v dedine bolo príliš krátke.

Prichádzame k chate. V oknách tma. Nevyzerá to dobre. Pred vchodom ale postávajú dve osoby. Blížime sa. Osoby zmizli. Nevidieť ich v blízkosti chaty. Žeby zmizli dnu? Nádej ožíva! Sme pri vchode. Vo vnútri svieti jedno svetielko! Dvere sú odomknuté! Rajská záhrada, sme tu! Od pultu na nás niekto pozerá. Ďalšie dobré znamenie. Tvár má pokojnú. Rýchlo, kým sa stihne spamätať sa pýtam: „Varíte?“ Zaznie túžobne očakávaná odpoveď „Áno“. Výborne, tak si dáme dve pivá a nad polievkou sa zamyslíme. Aká je ponuka? Nakoniec sme skončili pri kotlíkovom guláši.

Čaká nás stúpanie na Ostrý vrch. Miestami, trochu, ostrý. Mne to stále prešmykuje. Zrazu sa záhada prešmykovania sama vyrieši. Vincent postupuje za mnou a zrazu sa opýta „Jožo, a kde máš na topánkach dezén.“ Obzrel som sa a prizerám sa na vlastné stopy v snehu a dezénu niet. Už sa nečudujem, prečo sa mi tak blbo ide. Budem potrebovať nové topánky.

Zostupujeme z Ostrého vrchu. Chvíľu po červenej. Tú o chvíľku opúšťame. Po našej žltej značke stále ani stopy. Postupuje sa nám trochu náročnejšie aj preto, že žiadnej stopy niet ani v snehu. Takže k slovu sa dostáva Vincent a jeho mobil. Začínam sa obávať. Obával som sa však zbytočne. Vincent to zvládol bravúrne. Iba asi dva krát sme boli chvíľu mimo. A bodaj by aj nie. Značky stále na strome nevidieť. Vlastne už vidieť, ale iba vtedy, keď sa obzrieme. Čo to má byť? Turistická jednosmerka? Takže odporúčanie pre ostatných, ak by chceli absolvovať túto trasu, tak jedine opačným smerom, ako sme šli my. Až v teréne sme odhalili tento úskok miestnych značkárov.

PS: Začínam mať vážne podozrenie, že Vincent to len hrá a úmyselne predlžuje trasu! Z 15,7 kilometra urobil 17,5! Päťka a sedmička si vymenili miesta.

Úvod

Bez vetríka sa ani lístoček nepohne. A tak vznikla táto naša akcia. Ja som bol ten povestný vetrík a Jožo zase lístoček. My si akcie pripravujeme dopredu zvažujúc mnoho faktorov. Medzi tie hlavné patrí aj počasie. Patent na spontánne a rýchlo „zbúchané“ akcie majú naši „Zoborovci“ (rozumej Ivanka a Marián) Hoci teraz príliš nechodia, a vieme prečo, v minulosti to tak bolo. Im stačí sa na seba len pozrieť a idú 

Už na začiatku týždňa som Joža otravoval, aby sme niekam išli. A Jožo sa dlho nedal prehovárať. Musím sa znovu opakovať, že Jozef má na plánovanie zaujímavých akcií nejaký zvláštny dar. Tak to aj bolo pri tejto.

Dopravu do Trenčianskych Mitíc zabezpečil Jozef, za čo mu pekne ďakujem. Parkovisko sme dlho nehľadali. Bezpečne sme zaparkovali blízko prameňa minerálnej vody Mitická.

Prvá zastávka

Po tom, čo sme po dedinskom 14% stúpaní navštívili neplánovane miestny lom, dali sme sa na cestu k vyhliadke Dúbravská skala. Ani to nebolo príliš náročné. Cestou k nej sa nám najprv ponúkol výhľad na Inovec, ktorý je najvyšším vrchom pohoria. Vyhliadka je situovaná na vrchu lomu Skaličky. Asi po dvadsiatich minútach a päťsto metroch nás privítala Dúbravská skala. Tu sme si dali prestávku na občerstvenie, kochanie sa a prieskum Jožovým dronom. Je to naozaj nádherný výhľad do širokého okolia. Na horizonte sa dá vidieť aj pohorie Vtáčnik. My sme mali priaznivé slnečné počasie a tak bol zážitok ešte umocnený. Kto sem pôjde v žiadnom prípade nemôže túto vyhliadku vynechať, aj keď je to mimo turistickú značku.

Druhá zastávka

Čakal nás kopec Macková. Je to taký nevýrazný vrch, zarastený a bez výhľadu. Neviem, kvôli čomu sme tu boli. Asi preto, aby sme ho mali odškrtnutý

Tretia zastávka

To už bola iná káva. Bol vzdialený len 1200 metrov od Mackovej a určite stál za návštevu. Pred príchodom naň sme išli vyhliadkou, no pre hmlu nebolo nič vidieť. Že vraj vyhliadka ponúka pohľad na Trenčín. Nám ponúkla iba „plnotučné mlieko“ Avšak vrch Čiernachov nám to celé vynahradil.
Po príchode k vrcholovej tabuľke sa moje telo porúčalo na zem. Nevšimol som si, že pod napadnutým snehom je ľad, a tak mi treba. Jozef sa aj na chvíľu zľakol, či sa mi niečo stalo, ale ja mám tvrdé kolená. Vydržali to Chvalabohu.
Počas prestávky na vrchole sme si do sýta užili výhľady. Mimochodom, to „plnotučné mlieko“, ktoré bolo o stovku metrov nižšie na vyhliadke, sa zrazu niekam stratilo a tak mohli začať Jožove „letecké dni“. Jeho dron si to riadne užíval. Pomyslel som si, byť tak vtákom a vidieť tu krásu z výšky. Sme však ľudia, lietať nevieme a tak zostaňme radšej na zemi.

Štvrtá zastávka – gastronomická

Štyridsať minútové brodenie sa snehom nás doviedlo na Chatu pod Ostrým vrchom. Naša radosť nemala konca-kraja keď sme zistili, že je chata otvorená a ponúka kvalitné občerstvenie. Mladá čašníčka nás milo prekvapila zaujímavou gastronomickou ponukou. Svorne s Jožom sme „chňapli“ po kvasinkovom pive Erdinger. Svetlé putovalo na stôl Jožovi a mne putovalo tmavé. Nezostali sme však iba pri pivečku. Naše hladné žalúdky si vymodlili kotlíkový guláš so zemiakmi a chlebíkom. Bola to pastva pre oči, nehovoriac o našich žalúdkoch. Proste paráda. Načakal som, že v dnešnej „hnusnej dobe“ zažijeme staré dobré časy v chate na horách. Na toto budem véééééééééééééľmi dlho spomínať.

Piata zastávka – najvyššia

Najvyšší bod našej trasy už na nás čakal a dočkal sa. Nebolo to však jednoduché. Nie nadarmo sa vrch nazýva „Ostrý vrch“, on naozaj aj „ostrý“ svojim prístupom je. Kopec samotný neponúka výhľad, ale s dronom sa dá vidieť viac. Jozef však drona na Ostrom vrchu nepoužil. Nevadí.

Na vrchol chvíľu po nás dorazil neznámi turista Martin z Trenčína. Prekvapil ma, keď som mu spomenul nás spolok PAT a MAT, že už o ňom niečo počul a na webe videl. Milí turisti nášho spolku. Stávame sa vďaka našim turistickým akciám a webovej stránke populárnymi. To nás môže len tešiť. Veľa ľudí / turistov chodí na našu stránku pre naše zaujímavé informácie. Prakticky robíme osvetovú činnosť Uvedomujete si to?

Záver

Na Ostrom vrchu sme sa dlho v studenom vetre neohriali. Rozlúčili sme sa s Martinom a zahájili zostup do cieľa. Bola to brnkačka. Cestou do obce Kostolné Mitice nám ešte ponúkol svoje výhľady miestny opustený kameňolom. Potom nás čakala už iba trasa po asfaltke obcí Kostolné Mitice, Zemianske Mitice a napokon cieľové Trenčianske Mitice.

Po príchode k autu a prezutí sa do suchých ponožiek i topánok sme navštívili žriedlo minerálnej vody Mitická. Jožo mal v aute pripravené fľaše, do ktorých putoval tekutý obsah prameňa. Minerálna voda bola studená a veľmi príjemná a dala dokonalú bodku za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Jozefovi za skvelú a profesorsky naplánovanú akciu. Zároveň mu ďakujem za platbu za pohostenie na Chate pod Ostrým vrchom. A v neposlednom rade, ako to už býva pri našich spoločných akciách zvykom, za skvelú a nezištnú spoločnosť.
Viem a už som si u neho dávno zvykol, že akcie s ním sú vždy výnimočné a aj ja, ktorý trpí chorobou „hosip“, si tieto akcie dlho pamätám.

Jozef – ďakujem!