Detail akcie Prechádzka zasneženou Myjavskou pahorkatinou

Konečne som opravil mapu. Až teraz som si spomenul na reklamácie dvoch členov ohľadom mapy… asi starnem. Čo to táram! Zbieram skúsenosti! Snáď to funguje. Mne to išlo, ale to išlo aj predtým…

Keď idem niekam s Ivanom sám, nie je možné dopredu nakresliť mapu. Naozaj netušíme, kde skončíme. Rozhoduje množstvo nestálych faktorov ako momentálna nálada, omyly v navigovaní a neraz aj niečo, okolo čoho sme mali len autom prejsť okolo, ale tak zaujalo… Nám to nevadí. Ale čo Vincovi? Možno viac, ako kešky. A preto ešte nie je zrelý, aby s nami na nejaké keškobranie mohol ísť.

Mala to byť ďalšia akcia z cyklu „keškobranie“. Mala, ale nebola. Na výber sme mali tri možnosti. Ktorá vyhrala? Ani jedna. Zatiaľ. Najprv sme totiž išli pozrieť, či je pri Starej Turej urobená strojová stopa pre bežkárov. Prieskum dopadol dobre. To znamená, že sme sa dostali autom až hore bez reťazí. Parkovisko plné. Bežkári nadšení. Stopa na mieste. Toto všetko spôsobilo, že som zlyhal. V slabšej chvíľke som sľúbil Ivanovi, že s ním niekedy pôjdem na bežky. Dúfam, že má pamäť podobnú Vincovej…

Čas nás tlačí a my sme ešte nedorazili ani na štart. Po úspešnom prieskume preto vyberáme tú najbližšiu z troch možností… A keškobranie sa môže začať. Pri prvej keške zisťujeme, že sa hneď aj môže skončiť. Hľadaj niečo pod snehom. Zbytočná strata času. Nevadí. Tak to nebude keškobranie, ale niečo iné. Necháme tomu voľný priebeh a niečo sa z toho vykľuje. A tak sa aj stalo. Nebudem vás napínať, bola to osviežujúca prechádzka zimnou Myjavskou pahorkatinou. Naozaj! Keď mi zo stromu padol sneh za krk, taký som sa cítil osviežený! Kam dorazíme, tam budeme. Hlavne v kľude, nie sme na pretekoch. Veď je tu všade krásne…

Sneh je ťažký až tak, že ohýba menšie stromčeky. Po niektorých stačí zopár krát buchnúť, aby sneh opadal. Samé sa potom narovnávajú. Vďaka tomuto fígľu úspešne pokračujeme až na miesto, kde boli poohýbané až tak nahusto, že sme mali pocit, že nie sme na turistickom chodníku, ale niekde v hustom poraste. A tu nás náš fígeľ zradil. Ivan oklepal sneh z prvého stromčeka a nič. Skúsil ho obísť. Ako tak sa mu to podarilo. Ale pri druhom stromčeku dopadol rovnako, ako pri prvom. Ďalej nemalo zmysel ísť. Tak sme jednoducho trochu upravili trasu.

Nestíhame. Na hrad dnes nedorazíme. Nevadí. Niekedy nabudúce. Otáčame sa a ideme späť k autu. Stretáme človeka so psom. Ide iba tuto kúsok za dedinu. Chlapík je rád, že konečne môže niekam ísť. Doteraz bol totiž takmer stále v robote a domov sa chodil iba vyspať. Ťažký sneh. Až tak, že stromy padali. A on mal na starosti ich odstraňovanie zo železničnej trate. Trochu na neho nechápavo pozeráme. Veď ten vlak prechádzal po trati celkom v pohode. Vraví „Teraz už hej, keď sme tie stromy popílili a odstránili.“ Až taký ťažký sneh bol, iba túto, kúsok od nás… Kto by to bol povedal na Myjavskú pahorkatinu?