Vinco
Úvod
Za vznik môjho malého sna vďačím ranným pohľadom cez okno. Síce je vrch
schovaný medzi panelákmi no je neprehliadnuteľný. Dnes, navštívením
Veľkého Plešivca priamo z domu, som si môj malý sen splnil.
Keď som v sobotu akciu vložil na stránku a prihlásilo sa pár odvážlivcom
bol som rád. No čím viac sa deň D blížil, tým viac odvážlivci
„odpadávali“. V pondelok už bol stav taký, že idem sám. A tak
aj bolo.
Vyrážam
Celú noc pršalo. Vo Vrbovom dážď ustál asi o 4.00 hod. Ani to ma
neodradilo od splnenia sna. Súhlasil som aj s Jožovým tvrdením, že bude
blato a mal pravdu. Mňa však blato nezastaví. Koľko krát na túre sme
zažili blato? Veľakrát. Toto by ma malo zastaviť?
Vyrazil som teda okolo 8.00 hod. a išlo sa mi parádne. Za pár minút som
opúšťal Vrbové a mieril si to po asfaltke do Šípkového.
Prvé zastavenie
Za 45 minút intenzívnej chôdze som dorazil na námestie v obci Šípkové.
Dal som si krátku pauzu pri miestnej krčmičke. Keďže posledných 10 minút
som pociťoval divnú bolesť na pravej päte preskúmal som príčinu.
A zistil, že po 5.5 km sa mi vytvoril na nej pľuzgier. Neskutočné. Zle
obutá ponožka dokonala svoju prácu. Bol som nútený ponožky si prezuť a na
pätu nalepiť náplasť. A pomohlo to, lebo počas ďalšej cesty som už
bolesť necítil. Ešte som stihol občerstviť sa čajom a vyrazil
som ďalej.
Druhá zastávka
Vychádzam z obce Šípkové a predo mnou kvalitné blato. No nič musím aj
toto zvládnuť. Tak idem ďalej blato-neblato. Veď nie som žiadna padavka.
Zrazu esemeska. Vyberám mobil a tu Ivan. Pýta sa ma, že kde som. Píšem
„za Šípkovým“. Či sa môže pridať ku mne. Píšem „ako myslíš“.
Po tejto komunikácii pokračujem ďalej, cieľom je Ošmek. Chvíľu nato, ako
som dorazil do Ošmeku počujem v diaľke auto. Hneď mi hlavou prebehlo, či
to nie je náhodou Ivan. A on to bol Ivan. Bez ruksaku, bez vody s jedným
banánom v ruke. Veď na 6 km a 1.30 hod. cesty to stačí. No Ivan ešte
nevedel, že ja som sa rozhodol ísť aj na Čachtický hrad. Keď som mu to
povedal ani neprotestoval. Ďalej som teda mal parťáka. Ivan bol ku mne
najbližšie a keď videl aké počasie vykúzlila príroda nelenil a vyskočil
z postele.
Tretia zastávka
Pravdu poviem, že vo dvojici sa ide lepšie. A Ivan to je iná káva. Skoro
som sa nemohol ani k slovu dostať tak mu išli ústa. Musím sa opýtať
Ivanovej manželky, ako to majú doma 
Kilometríky ubúdali akosi ľahšie. Počasie krajšie a krajšie až
vygradovalo priamo na Veľkom Plešivci. Tie nádherné výhľady. Mali by ste
ich vidieť.
Po chvíli na vrch dorazila trojčlenná turistická rodinka. Prehodili sme pár
viet a dozvedeli sa, že ani ony nemohli obsedieť doma na gauči. Pred odchodom
sme sa spoločne odfotili a zaželali si príjemný deň.
Počas tohto pobytu a nasávania krásnych výhľadom neušiel našim pohľadom
ani Čachtický hrad. A práve tam smerovali naše ďalšie kroky.
Čachtický hrad
Úspešne sme dorazili na hrad. Tušil som, že tu nebudeme samy. Hrad v tak
pekný deň navštívila asi desiatka ďalších ľudí. Hoci bol pre verejnosť
uzatvorený k vyhliadkam sa dostať dalo. A tie sme si riadne užili.
Občerstvili sme sa, spravili pár fotografií a vyrazili na spiatočnú cestu.
Moja „čarovná krabička“ ukazovala 18.8 km a to je len polovica trasy.
Verte mi, že na tú druhú som sa tešil. Veď v spoločnosti Ivana ide
všetko ľahšie.
Malý Plešivec
Nikdy som na ňom nebol. Keď sme sa blížili k jeho veľkému bratovi, zrazu
Ivan zastal pri nejakej odbočke a pýta sa ma. Mohol by som si splniť aj môj
sen? Hovorím určite. Som za každú srandu. A musím povedať, že oplatilo
sa. Už pri chôdzi k nemu mi Ivan opisoval, že je krajší ako Veľký. Mal
pravdu. Výhľady má rovnako pekné ako väčší brat, ale prostredie má
krajšie – skalnaté. Navyše sa dá v okolí aj pobudnúť, poležať,
popiknikovať na tráve, lebo aj tá je tu prítomná.
Potom sme druhý krát dorazili na Veľký Plešivec. Stihli sme si len
vzájomne odovzdať vrcholové fidorky a pohli sme sa ďalej. Totižto sa
medzičasom zdvihol vietor a aj obláčiky pribudli. Takže pobyt tu nebol taký
príjemný, ako prvý krát.
Posledné zastavenie
Nie pre mňa ale pre Ivana. Kde sa v Ošmeku Ivan ku mne pripojil tam sa aj
odpojil. Mal v nohách nechtiac skoro 17 km a to stačilo. Rozlúčili sme sa.
Ivan nastúpil do auta a už bol preč. Stihol mi už len zamávať z auta.
Ivan bol naozaj rád, že v tento deň nezostal doma na gauči. Myslím, že by
som sa zachoval rovnako. Počasie, ktoré sa vylepšilo, by ma nenechalo
chladným.
Do cieľa
Keď som sa s Ivanom rozlúčil pridal som do kroku. Znova som zažil úsek
blato-neblato. Medzi Ošmekom a obcou Šípkové to bolo z tohto pohľadu
najhoršie. No ja som to prežil a keď som dorazil do dediny už to bolo
dobré. Väčšinou na akciách preklínam asfalt, no dnes ho musím chváliť.
Sprevádzal ma až domov a za to mu verejne ďakujem. Moje hodnotenie asfaltu
musím prehodnotiť.
Keď som vyšliapal Šípkovský kopec zbadal som Vrbové. Čakal má už len
strojový krok. Ešte som stihol pár fotografií pri zapadajúcom slniečku. Za
šera som dorazil domov. V zdraví a s peknými pocitmi.
Ďakujem sám sebe, že som to zvládol, aj keď to nebolo jednoduché. Som
rád, že som si malý sen splnil.
A tiež ďakujem Ivanovi, že na polovici trasy mi robil príjemnú a
nezištnú spoločnosť.