Jozef
Deň druhý – akcia, má byť najkrajšie počasie za víkend:
Ráno sme sa zhrčili pri monitore notebooku a kontrolovali sme počasie, terén a parametre hroziacich akcií. Stačilo mi pozrieť do tváre ostatných a hneď mi bolo jasné, že dnes ten Gerlach nebude. Našťastie, lebo by som to veru nedal, ani nechtiac, ani omylom ani nijako inak.
Rozhodnutie padlo. Cieľom je Chodník v korunách stromov. Objavujeme prvý drobný problém. Síce koruny stromov sú všade naokolo, ale ten chodník umiestnil nejaký lapaj hore na hrebeň. No nič, vyrážame.
Kúsok od chaty sa k nám pridala mačka a chvíľu ju to aj držalo. Už som si začínal myslieť, že k Popimu pribudne ďalší člen. Nakoniec to však vzdala.
Trasu je možné zhodnotiť dvomi slovami – blato a sneh. Nič menej a nič viac. Človek by si myslel, že tam medzitým musí byť niečo, nejaké prechodné obdobie. Zabudnite.
Blatu sme sa vyhýbali ako sa dalo. Marošovi sa nezadarilo a už aj mal rukavice samý bodliak. Nakoniec sa s nami blato rozlúčilo a objavil sa sneh. A hneď to len tak uderilo. Len kúsok sme išli po snehu a zrazu medvedie stopy. Neboli však čerstvé – myslím si doteraz, úspešne. Hrany neboli ostré tak, ako u našich stôp, preto si myslím že neboli čerstvé.
Sneh bol náročný. Zabárali sme sa po vrch členkov do snehu. Často i viac, dopoly kolien. Občas hlbšie. Cestu razil Maroš. Nechcel sa dať vymeniť. Takže už nikoho neukecá, že nemá kondičku. Som ho aj trochu obdivoval, ako to zvláda, pretože som išiel za ním a veru po čase to bolo unavujúce.
Všetko sme však zvládli, dosiahli sme bod občerstvenia. Po občerstvení sa sme s dôverou vyrazili k chodníku korunami stromov. Chodník je dlhý 1 234 m a jeho veža je vysoká 32 m.
Na vrchu veže je natiahnutá sieť, po ktorej sa dá prejsť. Keď sme tam dorazili, nejako sa mi „nechcelo“ prejsť cez tú sieť. Ale keď som videl postarší pár, ktorý to dal, už som nemohol cúvnuť. Chlapík zdrapil ženu za ruku a už aj ju so slovami „Keď už sme tu“ ťahal na sieť. Žena riadne kričala, ale nepomohla si. Zatvorila oči a muž ju ťahal celú cestu cez sieť. Po nich som nastúpil ja. Bolo to bez zbytočných zvukových efektov a s otvorenými očami, ale dole som sa pre istotu nepozeral.
No, celkovo táto akcia si u mňa vyžiadala dosť síl. Veru, netreba podceňovať sneh i keď sa človek borí iba niečo ponad členky či do polovice výšky kolien.
Presne túto trasu som absolvoval vlani v auguste