Jozef
Dnes nás čaká tretí deň šľapania. Čakáme čo bude, ale nie s vyloženými nohami. Trochu sa pri tom budeme hýbať. Pred nami je tretia dvadsiatka v poradí. Dobrou správou je, že to aspoň klesá. Prvý deň vyše 27 kilometrov, druhý deň 25 kilometrov a dnes niečo kúsok cez 22 kilometrov. Na lýtkach mám svalovicu a pália ma šľapy. Nemal som si včera obúvať tie mokré ponožky. Urobím nevyhnutné opatrenia. Dám si nové ponožky a obúvam si druhé topánky. Len nohy zostávajú tie isté. Nevadí, to rozchodím, lebo musím. Chalani, nezabudnite si pršiplášte. Vyrážame!
Vonku je citeľne chladnejšie ako predchádzajúce dni. Oblaky hrozia, že nám spadnú na hlavu. Neočakávame výhľady, napriek tomu ich budeme mať. Očakávame, že zmokneme, napriek tomu na nás nepadne ani kvapka. Teda padne, ale iba zopár. Nebolo to však žiadne mrholenie ani mierny dážď. Nechceme ísť k prameňu rieky Nitry, napriek tomu ho navštívime. Medzi nami a prameňom rieky Nitra malo byť 200 výškových metrov. Tým sme sa však chceli vyhnúť. Aj sa nám to podarilo. Ako? Ľahko. Totiž prameň rieky Nitra je trošku inde, ako sa traduje a je zobrazované na mapách.
Spomenuli sme si na slová Rada. Prečo iba spomenuli? Lebo dnes s nami Rado nie je, dnešný úsek trasy pôjdeme oproti sebe. A mal pravdu. Kúsok pod červenou značkou na okraji lesa zrazu rovnú lúčku narúšajú drny. A medzi nimi kvapôčky… jedna sa pridáva k druhej… malé sú, a napriek tomu to ťahajú spolu jedným smerom a vytvárajú najprv jarček, potom potôčik… až je z toho naša 4. najdlhšia rieka s tokom dlhým 196,7 kilometra. A to v minulosti bola ešte dlhšia. Jej tok dosahoval 243 kilometrov. Ale v roku 1950 sa niekto rozhodol vybudovať kanál z Nových Zámkov do Váhu. Mohli by sme si z týchto kvapôčiek zobrať príklad. Najmä my Slováci, málo sme súdržní, rozhádaní… Oficiálny prameň je nižšie, je murovaný a je v ňom podstatne viac kvapôčiek. Navyše, je dostupnejší aj pre tých jedincov, ktorí z nejakého dôvodu nie sú schopní vzdialiť sa od vlastného zaparkovaného auta na viac, ako na 50 metrov.
Návšteva pravého prameňa nám mnoho síl neubrala. Náš dnešný cieľ je od nás ďaleko. Čo s ním? Dnes žiadne hry. Budem vedecky bádať a pracovať. Budem overovať hypotézu, ktorou sa na mňa vytasil už ani neviem kto. Bol to nejaký diaľkár. Chodil celé týždne, alebo mesiace? Stovky alebo tisíce kilometrov? Neviem, už si nespomínam. Spomínam si však na jeho vetičku. Keď sa ho niekto s obdivom pýtal, ako to dokáže, odpovedal „Jednoducho kladiem jednu nohu pred druhú a ono to ide“. Skrátim to, dospel som k tomu istému záveru.
Niečo tu je. Tam, medzi stromami. Je to oranžové a čumí to na nás! Jéj, Rado, čau! Varuje nás. Vraj nás čaká zaujímavý úsek. Dal mu zabrať, ale je rád, že to šiel hore, lebo keby šiel dole, asi by bol podstatne rýchlejšie dolu, ako by chcel. Dali sme mu kľúče od izby, aby sa mohol trochu s tou civilizáciou vžiť, kým sa vrátime autom z Jasenova. Po ceste vidíme posed, kde Rado strávil predchádzajúcu noc.
Posledný úsek bol najnáročnejší. Keď tak nad tým rozmýšľam, tak ten posledný úsek býva tradične najnáročnejší. Možno preto, že to je priama úmera. Je totiž zároveň najďalej od štartu. Zato zase najbližšie k cieľu. Ak je to dolu kopcom a držia kolená, pohoda. Aj tu to bolo dolu kopcom, ale najprv poctivo hore. Našťastie nejdeme úplne na vrchol, pretože sme to stihli už včera. Rýchlo vymýšľam dostatok dôvodov na pauzičky. Presnejšie fotografické. To ostatné, čo prinášajú je bonus. Fotím zvieratká. Nie, medveď tam nebol. Blízko je farma, takže koníky, niečo rohaté… Mám už plno záberov, mnohé sa opakujú. Aj by stačilo, ale nestačí. Dych nejako nestačí. Preto každú chvíľku poctivo zastavím a fotografujem znovu. Tentoraz som to zobral na seba ja a kvôli mne sa stojí. Aspoň my slabšie kusy vo výprave máme dôvod zastaviť… Keďže nič nemôže trvať večne, ani to zlé, ale ani to dobré…, aspoň čo sa hmotných vecí týka, ani ten stupáčik nevydržal. Teda vydržal, stále je tam, ale my sme ho zvládli. Tak a teraz pohodovým tempom dolu… Zdá sa mi, že Mišo po nás pokukuje a myslí si, že aj do kopca sme mali pohodové tempo… Nuž a krásny turistický deň je za nami… Alebo, dáme ešte karty?