Jozef
Výprava za Perzeidami – deň prvý:
Pomaly postupujeme ohnutí pod tiažou batohov hore na chatu M. R. Štefánika. Od parkoviska je to iba cca 600 výškových metrov, ktoré podľa smerovníka máme zvládnuť za cca 1 hodinu a 50 minút. Napokon až tak pomaly nepostupujeme, pretože pomaly, ale isto dobiehame a nakoniec aj predbiehame jedného chlapíka. Chlapík má ešte viac „ohnutý“ chrbát pod ešte väčšou tiažou. Bodaj by nie, má na sebe len tak nahádzaných 75 kg. Je to horský nosič. Pot z neho padá, čo padá, leje sa, ako keby ho niekto oblieval krhlou.
Prehodili sme s ním reč. Áno, bol ešte schopný rozprávať, normálne reagoval. Vraj tých 70 – 75 kg je ideálnych. Keď má menej, takých 60 kg, tak mu to tam lieta a zle sa to nesie. Čo Vám poviem, niektorých členov výpravy inšpiroval. Na začiatku trasy bola výzva v približne takomto znení „Kto má dostatok síl a chce pomôcť, nech vynesie poleno na chatu, odmenou mu bude čaj.“ Mužskí členovia výpravy váhali, ponúkali jeden druhého, ale zatiaľ každý z nás odolal.
Lenže počas cesty boli pozahadzované polená kade tade. Bolo vidieť, že mnohí pred nami výzvu vypočuli, možno mali aj dostatok síl, aspoň na začiatku, ale nakoniec to nezvládli. Prvý podľahol Marián. Uchopil jedno poleno, prehodil si ho cez plece a davaj na chatu. Zápal ho nedržal dlho, ale stihol som ho odfotiť. Asi v polovici trasy – pri odbočke k jaskyni, bola doslova pohodená malá kopa palivového dreva. Tu začal váhať Maroš. Zamýšľal sa, rozhutoval… Od čoho sú takzvaní priatelia? Aby sme mu nedali šancu cúvnuť. Ani sa nenazdal, už mal poleno na batohu a batoh na chrbte. Neviem, ako to robil, ale ani brvou nepohol. Na našu obhajobu uvediem (takzvaných kamarátov), že poleno si mohol vybrať sám.
Ani som to netušil a ocitol som sa uprostred sociologického výskumu. Veru, čo jedno poleno v horách dokáže urobiť! Zistil som, že my Slováci sme národ prajný! Ľudia schádzajúci dole z chaty začali Maroša úprimne povzbudzovať. Jeden chlapík letmo utrúsil „Čaj na chate došiel, už nemajú.“ Keď dole zostupovala rodinka, malé dievčatko zbadalo Marošovi brvno na ruksaku a len letmo utrúsilo „Ten čaj mám ja“. Maroš na to „Ty máš môj čaj?“. Dievčatko sa mu lepšie prizrelo, odpilo si z čaju vo fľaši, spokojne sa zatvárilo a zahlásilo „Je fakt dobrý, tebe nedám!“. No, ale aby sme my Slováci až tak zle nevyzerali, čo Slováci, celkovo turisti majúci radi hory, pretože tam bolo aj veľa Čechov, tak som postrehol aj veľa obdivných pohľadov od oboch pohlaví. Niektorí Marošovi asi naozaj držali palce, pretože to poleno nakoniec k chate vyteperil.
Ubytovali sme sa, trochu odpočinuli a naľahko sme vyrazili smer Ďumbier. Od chaty to nie je ďaleko, iba niečo vyše hodinky. Užili sme si výhľady. Keď už sme boli nasýtení výhľadmi, začali sme venovať pozornosť okolitým ľuďom. Práve sa blížila nejaká žena s chlapčekom či dievčatkom, nedalo sa to identifikovať, malo to šiltovku zarazenú hlboko do čela. To násťročné išlo naboso. Tak slušne to vyzeralo až si to zrazu odpľulo taký chracheľ, ako starý morský vlk. My sme išli do kolien.
Večer sme si zahrali tradičný poker a keď sa zotmelo, vybehli sme von v nádeji, že uvidíme Perzeidy. Tentoraz z toho nebolo nič pretože bola veľká oblačnosť. Nevadí, máme na to ešte jeden večer.
