Detail akcie Teslácka stovka - 38. ročník

Vinco, stáva sa z teba mediálna hviezda https://kst.sk/…e-z-ustredia

Úvod

Ako som sa dostal k tejto akcii? Celkom náhodne. Pôvodne som chcel ísť do hôr v sobotu 25.9. na moje narodeniny. Síce som ešte nemal nič vybraté, ale niečo by sa našlo.
A čo sa vlastne stalo, že som sa na Tesláckej stovke ocitol? Proste otvoril som si môj email a medzi spamom som si našiel oznam o tejto akcii. Hovorím si. Čo to tu robí. Veď ja mám naše hory a turistiku rád a „niekto“ mi ho hádže do spamu? A tak sa spam pakoval do bežnej pošty. A keď som si ešte pozorne prečítal obsah správy, nemohol som odolať Oslovila ma hlavne zaujímavá trasa, ktorá bola iná ako tá na Trnavskej stovke. No ale spomenul som si ešte na Romana a tak mu volám, či nemá záujem ísť so mnou. Nakoniec to dopadlo tak, že idem sám 

V sobotu ráno 4:30 vyrážam z domu do Piešťan k vlaku. Prichádzam na stanicu a tu badám, že rýchlik už stojí na peróne a je pripravený na odjazd. Neskutočné. Ja som si zle vyrátal čas na dopravu a tak nelením a bežím k nemu. Nastúpil som doň v poslednej chvíli. Uf, uf. Vo vlaku si hľadám vhodné miesto. Idem, idem a tu zrazu nejaký chlap sedí sám v štvorke a vedľa seba položený ruksak. Zdvorilo sa ho pýtam, či má voľné miesto a on, že áno. Po pár minútach nachádzame spoločnú reč a zisťujeme, že obidvaja mierime na Teslácku stovku. Takto vzniklo jednorazové partnerstvo na spoločnej ceste Tesláckou stovkou. Môj turistický parťák sa volá Tibor (mimochodom je od Púchova) a dnes môžem povedať, že som rád za jeho spoločnosť na akcii.

Putovanie

Začíname na hlavnej železničnej stanici. Približne za hodinku sa ocitáme na Kamzíku, kde je registrácia účastníkov. Tu zrazu stretám legendárneho Ivana Kadlečíka. A tak, skôr než vyrazíme na trasu, absolvujeme traja (ja, Tibor a Ivan) spoločnú fotografiu. A potom už horsa do dobrodružstva.

Na túto prvú časť som sa veľmi tešil. Nikdy som nešiel na Pajštún z Borinky. Než sme však dorazili na Borinku stala sa nám taká nepríjemná udalosť. V horlivom rozhovore s Tiborom sme zabudli odbočiť k druhému kontrolnému bodu k bufetu Lesanka za Kačínom. Keď sme si to všimli vracať sa nám už neoplatilo. Prvé kontrolné body ešte neboli otvorené a bolo treba spraviť selfie fotografie. My sme selfie robili až na Marianke pri hostinci u Zeleného stromu. Prvej živej kontroly sme sa dožili až na Košarisku v reštaurácii Zapadnutý kút, kde sme si dopriali aj oddych a kofolu.

Za Kozím chrbátom sa nám pritrafila udalosť, ktorú je treba spomenúť. Stretli sme tri príjemné ženy, ktoré nám venovali pár hrejivých viet a samozrejme spoločnú fotografiu. Tiež išli Teslácku stovku a padla dohoda, že ak sa ešte stretneme tak platím na ďalšej občerstvovačke pivo S prianím všetkého dobrého na trase sme sa rozlúčili.

Na kontrolnom bode Zumberg sa k nám pridali dvaja súpútnici. Mladý chalan Kubo a ďalší legendárny stovkár Peter Kováč. Tí s nami putovali až na Pezinskú Babu, kde sme sa rozdelili. Zumberg bol zvláštny aj tým, že sa tu ponúkali ako občerstvenie džemové palacinky, ktoré nám dodali sily pred výstupom na Veľkú homoľu.

Veľká homoľa bol kontrolný bod s príjemnou pani. Tá sa nebránila mojej prosbe opečiatkovať mi aj čelo. Doložiť dôkaz však nemôžem, lebo som udalosť nezdokumentoval fotografiou a pečiatka sa mi vplyvom potenia z čela vytratila
Pobyt na Veľkej homole sme využili aj na návštevu rozhľadne a kochaním sa jej nádhernými výhľadmi.

Guláš a kofola bola predmetom oddychového času na ďalšom kontrolnom bode. A tým bola Chata pod Lesom na Zoške. Aj tu sa stala milá udalosť. Niekoľko minút po nás sem dorazil Jiří Hofman z Prahy, ktorý absolvoval už 924. stovku. Neodpustil som si s ním spoločnú fotografiu. Človek sa často nestretá s takýmito aktívnymi turistami. Pre mňa to bola neskutočná česť. Už len vysloviť to číslo je namáhavé, že „deväťstodvad­saťštyri“ , nie to aj odchodiť. Všetci štyria sme potom pokračovali ďalej.

Trasu k ďalšiemu kontrolnému bodu na Hubalovej nám neúnavne spríjemňoval svojím zaujímavým rozprávaním Peter. Je neuveriteľné, ako má Peter prechodené Karpaty a čo všetko pozná v tomto pohorí. O niektorých veciach som ani len nepočul. Bolo zaujímavé ho počúvať. Po príjemnej kontrole na Hubalovej nás čakali stupáčiky na Skalnatú a na Čmeľok. Po 60. kilometroch sme si ich s „radosťou“ vychutnali. No zaťali sme zuby, lebo nás čakal vytúžený oddych aj s občerstvením na Pezinskej Babe.

Chata Korenný vrch sa stala na chvíľu bezpečným útočiskom. O povznesenie nálady sa postarali okrem oddychu aj párky a kofola. Navyše bolo tu aj príjemné obsadenie kontroly. Mladý chlapec (člen kontroly) nám už z diaľky pri príchode ukazoval smer „k pečiatke“, ktorú sme potrebovali do záznamníka Ja som si s ním a typujem s jeho mamou spravil spoločnú fotografiu. Po oddychu sme sa vydali na poslednú časť trasy.

Táto trasa bola pre mňa rozhodujúca. Pravá noha už štrajkovala (pľuzgier), no povedal som si, že to musím dobojovať. Čakali nás už len dva kontrolné body. Prvý na Bielom kríži, kde bolo treba odpísať nadmorskú výšku zo smerovníka a druhý na Kamzíku, kde bolo treba odpísať názov bufetu na ľavej strane. Takže žiadna živá kontrola, ale mŕtva kontrola
Od tejto chvíle to bolo čisté utrpenie. Monotónne prekladanie nôh. Za tmy sa mi zdal chodník všade rovnaký, to bol ďalší demotivujúci článok. Vôbec som nevedel identifikovať kde som. Za svetla je to úplne iné. Čo je však pozitívne, že hlava fungovala. Tá neúnavne vravela nohám „choď ďalej, len choď“ a ja som odhodlane išiel 

Poznáte ten prípad, keď vám hádžu polená pod nohy? Tak presne som vnímal poslednú trasu, ktorou nás organizátori tohto pochodu poslali až do ústredia KST po asfaltkách mesta Bratislava. Toto asfaltové utrpenie trvalo presne tri kilometre. Vykúpením bol konečný rázcestník modrej turistickej značky, ktorý je osadený priamo pred budovou ústredia KST. Hurááááááááááááá. My sme to dokázali, povedal som si v duchu za mňa aj za Tibora, môjho turistického parťáka. Vo vnútri nás všetci privítali úprimným potleskom a vtedy mi došlo, čo sa mi podarilo uskutočniť. Na prvý krát prejsť trasu Tesláckej stovky. Bol to pre mňa úžasný pocit. Tí, čo chodia pravidelne stovky vedia o čom hovorím.

Záver

Opäť to bol nezabudnuteľný zážitok. Počas poslednej časti trasy sa mi honili hlavou rôzne myšlienky. Dokonca aj také, že už nikdy stovku nepôjdem. Ale ja viem, že to dlho nevydržím a príde čas, keď si poviem „nikdy nehovor nikdy“ 

Na koniec chcem poďakovať môjmu „Tesláckemu“ parťákovi Tiborovi, že som ho mohol spoznať a že sme spolu prežili nezabudnuteľné chvíle na tejto trase.

Milí turisti – dovidenia nabudúce.

Veľká gratulácia!!! Prajem Ti nech rovnako osláviš aj svoje sté narodeniny

Waau Vinco si borec!!! Uži si to v zdraví !!