
Táto túra sa zaradila medzi moje najkrajšie turistické akcie. Je to
krásna hrebeňovka, s peknými výhľadmi. Vychádzali sme zo Štefanovej
lesnou cestičkou, ktorá končila krásnou lúkou na Medziholí. Tu sa davy
turistov väčšinou poberú na Veľký Rozsutec, ktorý je známejší a
navštevovanejší. My sme sa vybrali po červenej značke na Stoh. Cesta viedla
najskôr lesom ale končila peknou lúkou plnou liečivých byliniek, cvrčkov a
čučoriedok, ktoré sme nechali radšej medveďom. Na Stohu sme niečo
pojedli, trochu si oddýchli a pokračovali cez Stohové sedlo. Tadiaľ vedie
žltá turistická značka z Medziholia pre tých, ktorí si netrúfnu vyliezť
na Stoh. Zišli sme 400 metrov, aby sme znova nastúpali ďalších
200 metrov. Ale táto trasa viedla hrebeňom a boli z nej pekné výhľady na
Malú Fatru. Cieľ bol Poludňový Grúň, ktorý patrí k obľúbeným cieľom
turistov, ktorých tu bolo v tom čase asi 30. Tu sme sa pokochali okolím a
trochu oddýchli. A potom prichádza na rad zostup do Chaty na Grúni. Toto bol
pre mňa najhorší úsek, pretože bolo treba 500 metrov prudko klesnúť.
Najprv sme bežali, lebo sa to dalo a bolo fajn. Neskôr sme už išli
pomalšie, lebo sa začali ozývať kolená a nejaké svaly na stehnách. Zrazu
zostávali nohy nejaké zvláštne neisté. Úsek po zjazdovke som už trpela,
pretože som mala nohy roztrasené jak mladé kozliatko. Darmo, sedavá
kancelárska robota sa svalom nepáči. Pri chate na Grúni som už uvažovala,
že sa zveziem lanovkou. Ale turistická hrdosť mi to nedovolila. Predtým som
si myslela, že cesta dole bude len brnkačka, ale niektoré svaly na nohách
už odmietali komunikovať s telom. A keď som sa konečne dostala do
cieľovej rovinky, mala som pocit, že pri chôdzi vyzerám ako Pinokio.
Zaslúženou odmenou bol obedovečera v miestnej kolibe, kde sme doplnili
vypotené tekutiny a stratené kalórie. Ale aj napriek tomu šťavnatému
záveru bola táto túra veľmi pekná so silným a dlhotrvajúcim zážitkom.
(Niekde som čítala, že svalovica je preto, lebo dorastajú svaly. Načo mi je
toľko svalov na stehnách???
)