Detail akcie Východ slnka na Bystrej a Jakubiná

Ďalšia z edície Romanových nočných turistík s východom slnka.

Úvod

Akcia sa narodila okolo polovice týždňa v Romanovej pokušiteľskej hlave. Najprv oslovil on Joža a Jožo mňa. A ja som sa na ňu prilepil ako mucha na lep Joža na akciu nenahovoril, lebo on pragmaticky a s ohľadom na svoje možnosti a schopnosti hodil spiatočku. Po absolvovaní tejto akcie musím povedať, že zrobil dobre.

Veľkým plusom bolo, že sme na akcii neboli len my dvaja s Romanom, ako sa to stalo už niekoľko krát. Roman pritiahol svojho dlhoročného priateľa Sama a známeho mladíka Dominika. O Dominikovi som už z rozprávaní od Romana počul, ale legendy, ktoré išli okolo záhadného Sama boli už pre mňa vymyslené rozprávky. Keď som dorazil na miesto stretnutia v Hlohovci, po tom čo som na železničnej stanici vyzdvihol Dominika, rozprávky sa stali skutočnosťou. Roman mi oznámil, že Samo nás čaká po ceste v Nitre. Ani tak som mu ešte neveril. Hovorím „pokiaľ toho záhadného chlapa neuvidím – neuverím“. A sen sa stal skutočnosťou, lebo sme v Nitre naozaj vyzdvihli živého Sama z mäsa a kostí 

Nakoniec spomeniem, že dopravu do štartu akcie zabezpečil vozidlo Roman, za čo sa mu chcem veľmi pekne poďakovať – Roman ďakujem.

Prvé zastavenie

Začali sme na parkovisku v Hrdove. Než sme sa prezuli, adekvátne obliekli a pripravili na odchod, pristúpil k nám chlapík (známy z Youtube natáčaním medveďov) a na telefóne nám ukázal natočené video s medveďom vyčíňajúcim kúsok od nás. Neviem, čo tým chcel dokázať, či sa chcel len pochváliť, ale nás neodradil, pretože sme napriek jeho informáciách vyrazili na dlhé nočné a denné dobrodružstvo. Cestou k Rázcestiu pod Bystrou sme boli len hlučnejší, ako by sa patrilo. A to preto, aby sme predsa len toho „gaštana“ nebodaj nestretli. Medveďa sme nestretli a veselo si vykračovali v ústrety prvému cieľu – vrchu Bystrá. Mimochodom, je to najvyšší vrch Západných Tatier, to len pre toho čo to nevie.

Pod čelovkami sa nám išlo parádne. O zaujímavé príbehy a vtipy nebola núdza. Až sa mi zdalo, že je to národný šport Romana a Sama. Mnohé som počul prvý krát aj keď niekto by namietal, že nie. A možno by mal aj pravdu, pretože ja vtipy zabúdam, a tak je pre mňa už počutý vtip ako nový 

Stúpanie na Bystrú, je ako nekonečný príbeh, ale to je v Západných či Vysokých Tatrách s každým výstupom na nejaký vrchol. Nástupy po dolinách sú tu dlhé – predlhé. Na začiatku sme nasadili zdrvujúce tempo. Dlhú časť stúpania sme držali stále priemer asi 5 km/h, až si to nechtiac niekto nevšimol a tak sme zvoľnili. Hrozilo by totiž, že na Bystrej by sme museli dlho čakať na východ slnka a to sme absolvovať nechceli. Niečo po pól piatej sme slávnostne vystúpili na Bystrú. Ako sme sa obávali, tak aj bolo. Na vrchole fúkalo a nič sme nevideli, lebo všade bol opar. Východ slnka bol tým ohrozený. Mali sme ešte niečo času a tak sme dúfali, že obloha sa otvorí a my uvidíme ten zázrak, pre ktorý sa oplatí podstúpiť trýznenie Keď Roman zahlásil niečo po piatej, že práve teraz vychádza slnko, my sme si ho mohli tak akurát predstaviť vo svojej hlave. Východu slnka sme sa nedočkali. Pohli sme sa ďalej, lebo na nás už čakala Jakubiná. Ešte pred odchodom dostal Roman „slovnú deku, teda igelit“ za to, že nezvládol organizáciu východu slnka 

Druhé zastavenie

Po Bystrej nás čakala náročná cesta k druhej zastávke. Najprv sme zostúpili do Bystrého sedla na slovensko-poľské hranice. Už pri zostupe z Bystrej sa zrazu opar rozplynul a my sme uvideli slniečko, ktoré kráčalo nad končiarmi Vysokých Tatier. Ešte Roman utrúsil, či sa nevrátime, ale ihneď bol zahriaknutí ostatnými členmi výpravy. Vehementne sme vyžadovali pokračovanie a tak sa aj stalo.

Cesta po hraniciach a aj na Jakubinú je ako na húpačke. Každý jeden kopec dokonale preverí vašu fyzičku a morálno-povahové schopnosti. Táto cesta nie je pre padavky. Veľa krát je potrebné si načrieť hlboko do fyzických zásob, no my sme to spoločne dokázali.

Prišli sme na Jakubinú. Východ slnka sme však márne čakali. Ani tu Roman východ slnka nedokázal zabezpečiť Proste dnes mal organizačné prešľapy. Dúfam, že do budúcna sa poučí z chýb a pripraví akciu, na ktorej východ slnka bude možné sledovať.

Na Jakubinej sme pobudli pár minút. Počas našej prestávky sem dorazili traja turisti a aj cestou sem sme pár turistov stretli. No čo musím spomenúť, že o kamzíky núdza nebola. Ukazovali sa nám na každom kúsku. Skoro som si myslel, že nie sú ony atrakciou pre nás, ale my sme atrakciou pre nich.

Ešte spomeniem, že tesne pred Račkovým sedlom sme zbadali medvedicu s dvoma mláďatami. Bola od nás asi kilometer a asi o päťsto metrov nižšie. Na tomto príklade sme sa presvedčili, aké vycibrené zmysly (čuch a sluch) má medveď. Teda prekvapiť medveďa je takmer nemožné. Keď si myslíte, že on o vás nevie, ste na veľkom omyle. On o vás určite vie. Toľko k medveďom.

Pri pobyte na Jakubinej sme si všimli kopiace sa oblaky a v diaľke počuli hrmieť, a tak Roman zavelil a kopli sme do vrtule. Mali ste vidieť Romana, aké tempo nasadil. Strach z búrky robil zázraky a to sa prenieslo aj na nás, lebo pri tej hroziacej búrke sme si ani nevšimli, že hltáme kopec za kopcom. A verte, že v časti za Jakubinou po rázcestie Jamníckej a Račkovej doliny je ich dosť a majú aj slušnú výšku. Stačí sa pozrieť na priloženú mapu. Ja som už túto trasu na Jakubinú išiel, ale opačne smerom hore a až teraz som si uvedomil, aká je to „brutalita“.

Keď sme konečne schádzali za Nižným Ostredkom, až potom na nás začali dopadať prvé kvapky a občas sa ozval hrmot hromu. Boli sme už za všetkými kopcami a teraz sme museli absolvovať už len nekonečný príbeh – zostup dole. Ja som to nazval nekonečným príbehom, lebo to nemalo konca kraja.

Záver

Úspešne a bez ujmy a trochu opršaní sme doputovali do ústia Úzkej doliny. Potom sme si plánovane odšliapali ešte päť kilometrovú časť Tatranskej magistrály, aby sme dorazili po dvoj-kilometrovej žltej k autu v Hrdove. Bola to náročná túra so slušnými prevýšeniami.

My sme to všetci v pohode zvládli a v hlavách nám zostanú krásne spomienky a nádherné výhľady zostanú vyryté ako obrázky v našich mozgových bunkách, ktoré nám už nikto nikdy z nich nevymaže.

Po ceste domov sme sa zastavili na jedlo v kolibe Bodega v Podsuchej za Ružomberkom. Dali sme si fazuľovú polievku a kofolu a splnili tak všetky predpísané náležitosti správneho organizovania turistickej akcie spolku PAT a MAT.

Ďakujem pekne Romanovi za vymyslenie, zorganizovanie a dopravu a musím aj povedať, že akcia splnila všetky náležitosti a podmienky pre organizovanie „Romanových nočných akcií“. Malo to iba jednu vadu, Romanovi sa nepodarilo prehovoriť slniečko, aby sa nám ukázalo, ale ani to neznížilo hodnotu tejto neskutočnej a nezabudnuteľnej ak­cie.

P.S.:

Ďakujem ešte raz Romanovi a ďakujem Samovi a Dominikovi za skvelú spoločnosť a za to, že som mohol byť súčasťou tejto skvelej turistickej akcie, ktorá sa mi zapíše nadlho do pamäte.