Jozef
Môže za to Miriam. Slovkom sa zmienila o Kališti a Španej Doline. A Ivan tiež. Mal zrovna voľný čas a zapamätal si, čo počul. A že my chlapi nepočúvame ženy na slovo! No dobre, keď sa nám to hodí. Ale občas aj inokedy! Možno. A vlastne môžu za to aj naši. Naši hokejisti. Nepostúpili. Zato som im obzvlášť vďačný. Na začiatku hrali pekne, bojovali. Pri konci sa už trápili a my s nimi. Síce dnes hrajú iní, ale to nie sú naši! Nech si hrajú. My tu máme pekné počasie. Škoda by bola niekam neísť.
Parkujeme trochu bokom. Budeme musieť prejsť cez lyžiarsky svah. Je to trochu dokopca, to nám však nevadí. O trochu väčší problém predstavuje rosa. Nemáme totiž naimpregnované topánky. Vlastne práve teraz ich impregnujeme… rosou. Zase nevadí, to uschne. Veď svieti slniečko.
Zrazu prekvapenie. Bully. Ale veď som povedal, že ma dnes hokej nezaujíma, tak aké buly? Foneticky to síce znie podobne, ale toto naše, donovalské Bully je trochu iné. Má veľké „B“ a dve „l“ v názve. Je to totiž miestna časť Donovál. Malebná dedinka v tichom prostredí. Nie vždy to tak bolo. Koncom II. Svetovej vojny v jej okolí prebiehali ťažké boje medzi partizánmi a Nemcami. Toto smutné obdobie zachytáva aj Československý film „Operácia Raketa“ z roku 1974. Bol natočený podľa knihy Leonida Obuchova, v ktorej sa spomína aj obec Bully. Kniha i film opisujú osudy sovietskej osemčlennej operačnej skupiny „Raketa“ vysadenej nad Slovenskom v auguste 1944. Film však tak ľahko neuvidíte. Lebo autorské práva a prach. Veľa prachu. V archíve RTVS.
Lúčka. Tu kvietok, tam mäkučká trávička… Ako v rozprávke. Aj oblaky sa zdajú byť akosi blízko. Lesík. Ihličnatý. Voňavý. Tu čučoriedka, tam borievka… Čarovné. Zrazu parkovisko. Trochu zarazene pozeráme na Miriam. Vôbec nevyzerá byť prekvapená. Ona chcela ísť do Kališťa peši. Peši z Donovál. Proste prechádzka za pekného počasia na čerstvom vzduchu. To predsa nemôže uškodiť.
Kalište. Presnejšie to, čo z neho zostalo. Počas vojny bolo na Slovensku vypálených viac ako 100 dedín. Kalište je však výnimočné. Ako jediná vypálená dedina nebolo obnovené. Na začiatku vojny mala obec 209 obyvateľov. Už svojou polohou bola dosť neprístupná. Nachádzala sa totiž dosť vysoko v horách. Možno aj to dedinku predurčilo k tomu, že sa stala jedným z centier „Partizánskej republiky.“ Sídlil tu partizánsky štáb a bola tu i partizánska nemocnica. Lenže partizáni tu neboli večne. Prišiel deň, kedy odišli, aby sa spojili s postupujúcou Červenou armádou. Dedina zostala nechránená.
Chlapi z dediny boli preto zbalení a prichystaní každú chvíľu ujsť do hôr. K obci sa nenápadne priblížila ľudská pomstichtivosť a nenávisť. Prišla nadránom 18.03.1945. Nemci nezabudli, odkiaľ dostávali partizáni pomoc. Bez nej by veru zimu v horách ťažko prežili. Aj s touto pomocou to nebolo med lízať. Ako prvá si blížiace sa nebezpečenstvo všimla mladá žena. Ledva stihla svojim krikom ohlásiť nebezpečenstvo a šla nemilosrdne k zemi. Zastrelená. Nacisti povyháňali ľudí z domov. Kto nemohol pre chorobu vyjsť von, zhorel vo vlastnom dome. Rovnaký osud postihol aj ťažko ranených partizánov, ktorí neboli schopní pohybu a zostali v partizánskej nemocnici.
Odkiaľ sa zobrali chorí dedinčania? Keď žije veľa ľudí na jednom mieste, prídu aj choroby. V tomto prípade sem týfus priniesli partizáni. Niektorých chlapov z dediny hneď zastrelili. Vojtecha Vyšného však nie. Chceli ho prinútiť, aby ich zaviedol za partizánmi. Nezradil. Zaplatil za to však krutou smrťou. Zaživa ho rozrezali na píle ako guľatinu. Otca piatich detí… Poučili sme sa z toho? Pamätajme, kto si nepamätá svoju históriu, bude ju musieť zažiť znovu!
