Detail akcie Hrušov, 3 skaly a rozhľadňa

Osudy obce Skýcov počas vojny

Po vyhlásení SNP na konci augusta sa v požiarnej zbrojnici obce Skýcov zišla skupina občanov a založili tu 1. partizánsku skupinu „Skýcov“. Začiatkom septembra roku 1944 sa v Skýcove objavili vojaci slovenskej armády a zanechali tu zbrane. Tými sa vyzbrojilo 40 – 50 mužov z obce, patriacich do partizánskeho oddielu. Zarúbali a strážili prístupové cesty do obce z Bošian, Veľkých Uheriec i Zlatých Moraviec.

Do Skýcova sa postupne začali sťahovať aj sovietske partizánskej skupiny vysadené nad pohoriami Tribeč a Vtáčnik. V decembri sa z obce Skýcov stala jedna z hlavných partizánskych základní v Tribeči. Pôsobili tu partizánske oddiely:

• "Národný mstiteľ (Pomstiteľ), pod velením kapitána Viktora Maximova
• „Zarubežnij“, pod velením majora Alexandra P. Sviatogorova – Zoriča
• „Plameň“, pod velením kapitána N. S. Lavrika – Putilova

V obci, ktorá mala v tej dobe 1 500 obyvateľov, sa zhromaždilo až 1 100 partizánov. Oddiel majora Sviatogorova – Zoriča bol špeciálnym prieskumným oddielom. Pripravoval podklady pre oslobodenie Bratislavy Červenou armádou. Jeho partizáni sa v rámci prieskumných akcií dostali až k Nitre a Bratislave. Skýcovskí partizáni spolupracovali s Nitrianskou partizánskou brigádou. Partizánom ochotne pomáhali miestni lesníci, ktorí poznali všetky zákutia okolitých lesov.

Nemci podnikli na Skýcov viacero útokov, ale partizánom sa ich podarilo odraziť napriek tomu, že boli vyzbrojení iba puškami a ľahkými guľometmi. Ťažká technika Nemcov sa cez partizánske záseky nedokázala dostať ďalej. V tejto dobe Nemci útočili na Skýcov iba zo smeru Zlaté Moravce. O bojoch v Skýcove, Zlatne, Hostí, Obyciach a v Jedľových Kostoľanoch sa môžete dozvedieť viac v Pamätnej izbe obce Skýcov a v Oblastnom nitrianskom múzeu.

Časť partizánov sa na prelome februára a marca presunula k Hronu, kde už duneli sovietske delá. Jednotlivé oddiely prechádzali front samostatne a pridávali sa k jednotkám II. ukrajinského frontu. 10. marca odošli zo Skýcova do hôr poslední partizáni. Keď sa front priblížil ku Skýcovu, potrebovala Nemecká armáda ustúpiť cez Skýcov na hornú Nitru. Preto nemecké jednotky 15. marca 1945 zaútočili na Skýcov zo všetkých strán tankami a obrnenými vozidlami. Záseky to boli stále, ale Skýcov už nik nebránil. Nemci dedinu obsadili bez boja.

Nemci nariadili, aby sa všetci obyvatelia zhromaždili pred kostolom. Prišli len starci, ženy a deti. Ostatní muži boli v horách, alebo medzi partizánmi. Medzitým prišla do Skýcova motospojka z Veľkých Uheriec s rozkazom, aby ľudí nepostrieľali a dedinu vypálili. Všetkým obyvateľom dali hodinu na to, aby si zbalili najnutnejšie veci a viedli ich cez Bošany a Prázdnovce do Topoľčian. Na druhý deň (16. marca) Nemci obec podpálili ako pomstu za pomoc partizánom. Z 232 domov zhorelo 226. Zostal len kostol, škola, fara a ďalšie dva domy.

V Topoľčanoch prevzali zástup ľudí zo Skýcova slovenskí žandári. Tí Skýcovčanom umožnili, aby sa ubytovali po domoch a po známych. Nemci medzitým v horách narazili na skupinu 9 mužov zo Skýcova, ktorí sa ukrývali v bunkroch. Zajali ich a odviedli do Novák. Odtiaľ putovali do koncentračného tábora v Kremzi a neskôr do Mauthauzenu.

Parkujeme kúsok pod hradom. Bez problémov, pretože sme sem dorazili ako prví. Na hrad sme však ako prví nedorazili. To preto, že sme šli úplne opačným smerom. Nie, nejedná sa o omyl. Vincent s nami nebol a ja som sa tentoraz tiež nepomýlil, zatiaľ. Ani „fenomén“ Tribeča sa neprejavil. Proste sme šli podľa plánu. A plán bol jasný… najprv partizánska studnička.

Veselo si vykračujeme po lesnej cestičke. Toto by sme si na rozhraní rokov 1944 – 45 nemohli dovoliť. Veď preto je tu aj tá partizánska studnička. Zrazu Ivan zahlási „40 metrov naľavo!“. „Zamaskované guľometné hniezdo? Partizánsky prepad?“ v tej rýchlosti nie som si istý. Aha, tak iba keška. Ale zato rovno pri partizánskej studničke. A ja som si naivne myslel, že studnička bude hneď vedľa cesty. A kde asi tak môže byť partizánska studnička? Áno, správne, v tej najväčšej húštine. Veď je predsa partizánska!

Po občerstvení sa vodou z partizánskej studničky nás čakajú tri skalné vyhliadky. Nie sú ďaleko od seba. Kruhové výhľady nečakáme, napriek tomu sme plní očakávaní. Čo by sme tak mohli očakávať. Začnem tak zľahka „trafíme tam vôbec?“ Bude niečo vidieť? Zmokneme?… Naše očakávania boli čiastočne naplnené. Totiž nezmokli sme. Zato tu boli upokojujúca zeleň, krásne stromy, partizánska chajdička, čerstvý vzduch, pekné výhľady… a my.

Sme za polovicou trasy a nič. Presnejšie, nič, čo by stálo za reč. Žiaden stupák. Niekto položartom vyhlásil „Dnes ideme iba dolu kopcom.“ Ako to, že ideme iba dolu kopcom? Veď nejdeme z bodu A do bodu B", kde by to bolo teoreticky možné. Robíme okruh. A už to bolo. Uviazli sme v astrofyzike. Ivan sa tentoraz vytiahol a dal do pľacu zaujímavú teóriu ako je to možné. Proste Zem je guľatá a otáča sa. No a my máme šťastie, že sme dnes ráno vyrazili práve týmto smerom. Neuveriteľné, proste dnes sa šťastie usmialo priamo na nás!

Asi sme to zakríkli. Už stúpame. Zle sme totiž odbočili. Vďaka mne. Pre ostatných členov výpravy mám dve správy. Dobrú a zlú. Dobrou je, že cestička, po ktorej sme pôvodne mali ísť je tuto kúsok vedľa nás. A tou zlou, že je vyššie od nás. A nie je to 1:1. Tentoraz vyhrávajú výškové metre. A to pred turistikou Miriam jemne naznačovala, že má trochu rešpekt pred strminami. Klasická ženská chyba. Začína to symbolikou, pokračuje jemnými náznakmi, nasledujú hrubé náznaky… a chlap stále nič. Ani ťuk. Viem to pomerne presne. Tiež som chlap. Miriam si tentoraz vystúpa jednou krátkou strminou hore. Proste osud tak chcel. Musí ísť za nami. Teda nemusí, ale zostala by dolu sama. Dala to. Aj ľavou zadnou. Tú tiež používala. Ako my všetci. A k tomu ďalšie tri údy. Tentoraz nebolo nutné používať aj zuby. Takže stredne ťažký terén.

A sme tu. Rozhľadňa. Klasická konštrukcia. Táto rozhľadňa je však pevná. Trochu fúka, ale ani sa nehne. Na takej Veľkej Homoli by mal návštevník v takýchto podmienkach pocit, že je na lodi. Ďalší bonus, poskytuje kruhové výhľady. Možno niektorí neveriacky krútite hlavou, ale ja už som zopár rozhľadní bez kruhového výhľadu navštívil. Stačí, aby rozhľadňa bola nižšia ako časť stromov. Škoda by bolo obísť zrovna túto rozhľadňu. A ešte väčšia nevyliezť hore. Bolo vidieť aj hrad Hrušov a Mochovce. No neviem. Na tom 3. a 4. bloku moc robotníkov teda vidieť nebolo. Jáj, však je nedeľa. Tak pardon.

Dušan je otrasený. Mapu dnešnej akcie nevidel. Spomínal som mu len hrad Hrušov. Kadiaľ pôjdeme netušil. No a už šľapeme snáď piatu hodinu a hrad nikde. Ako to, že mu doteraz ten hrad nechýbal? Snáď za to môžu dnešné čerešničky – skalné vyhliadky a rozhľadňa. Alebo, že by sa pri bádaní na tému „ako to, že je to dnes iba dolu kopcom“ tak zapálil pre vedu, že nepostrehol ako letí čas? A letí vôbec čas? No, túto otázku si radšej necháme na ďalšiu turistickú akciu. Teraz späť k hradu. Už aj mne sa zdá, že šľapeme dlho. Preto som do pléna položil nevinne znejúcu otázku „Koľko je to ešte k hradu“? Dostal som dve odpovede, Ivanovu hodinu a Miriaminích 5 minút. Ja som si vybral 5 minút. Prepáč Ivan, tých 5 minút znelo krajšie. No a nebude to iba tým, že Miriam má krajší hlas. Dušan už neveril ani na 5 minút ani na hodinu a proste už ani na žiaden hrad Hrušov.

Dušan je znovu otrasený. Dorazili sme totiž k hradu. Nezmohol sa ani na slovo. Pivo však otvoriť dokázal. Asi oslavuje jeho existenciu. Pridávam sa k nemu. Ale len preto, aby nemal taký ťažký ruksak od piva. Nakrátko navštevujeme hrad, pretože obloha má miestami temnú farbu. A my nechceme zmoknúť.

Čaká nás to najťažšie. Nie, auto nemáme ďaleko. Len tuto, kúsok, pod hradom. Ale nejdeme rovnou cestou domov. Na chvíľu sa totiž zastavíme v Raji. Musíme. Ivan sa akcie zúčastnil hlavne kvôli tomu. A prehlasoval nás. Je totiž šofér. A ako sa u nás v rodnom kraji vraví „Neser hladného šoféra!“ Najprv musíme vyriešiť otázku „grilovaný alebo údeno-pečený pstruh“? Je to ťažká otázka. Ale iba pre ostatných. My s Ivanom v tom máme jasno. Ja kúpim údeno-pečeného a on grilovaného. A polovičky si medzi sebou vymeníme. Aký problém? No, jeden by tu bol. Celé to treba zjesť…

Keď som si pozrel fotky aj mi je ľúto, že som nemohol ísť.
Ale aj tak som rád, že som nešiel, lebo som opäť videl dcéru, zaťa a hlavne môjho milovaného vnúčika.
Veď ja sa zatiaľ do hrobu nechystám a určite bude čas to isté vidieť a zažiť niekedy neskôr. A ten pstruh? Toho určite z itinerára, keď tam pôjdem nevypustím 

Inak pekný deň a pekná túrka

…a bude aj pstruh na večeru?