Detail akcie Hrad Čabraď

Úvod

V polovici týždňa mi Jozef oznamuje, že konečne „upiekol“ turistickú akciu šitú na mieru tohtoročným debutantom kvetinke Aďke a bodliaku Marošovi. Ja som vedel, že Aďka a Maroš majú celý týždeň dovolenku a že chcú na akciu niekam ísť. Nádeje vkladali do ostrieľaného a veľmi roztúženého Jozefa. Jozef prezieravo svoju túžbu s dostatočnou časovou rezervou vložil do príslušného „chlievika“ a čakal na záujemcov. A teraz prišla na rad. Keď sme spolu jeden deň išli v práci s Jozefom na obed, dozvedel som sa o presnom termíne pripravovanej akcii. Povedal som si „naposledy som bol v horách pred dvoma týždňami“, tak by to mohlo vyjsť znova. A na moje počudovanie vyšlo to Inak, keď som si Jozefovu túžbu pozrel, hlavne jej destináciu, riadne ma to nahlodalo. A tak som nesmierne rád, že som sa tejto akcie mohol zúčastniť.
Avšak…
Mrzí ma, že som nemohol tohto roku vidieť ďalšiu našu turistickú kvetinku Aďku. O dôvodoch jej neúčasti tu nebudem písať. Môžem len vysloviť „Aďka pozdravujeme Ťa“ a niekedy nabudúce to snáď vyjde. Zatiaľ sa maj krásne.

Doprava

Bola hlavne pre mňa zaujímavá. Viezol som sa v troch rozličných autách. Najprv k Jožovi na svojom, potom k Marošovi na Jožovom a nakoniec do Čabradského Vrbovoku na Marošovom. Maroš je spoľahlivý vodič a bezpečne nás do štartovacej destinácie doviezol. Už počas cestovania sme mali určité obavy, aké budeme mať počasie. S jemným mrholením sme počítali, ale to, že nakoniec sa počasie vylepší s tým sme nerátali. Jozef síce vyslovil jemné obavy že bude pršať, lebo on si práve umyl auto, no tie sa nepotvrdili. V druhej polovici trasy nám počasie ukázalo svoju krajšiu tvár. Slniečko hrialo a barančeky sa na oblohe kde-tu poriedko trúsili. Proste idylka, za čo musíme prírode iba poďakovať.

Prvý zaujímavý bod

Po nenáročnom rozbehu, kedy som sa ja nestihol ani len spotiť, sme dorazili na jediný vrch našej trasy Žabinec. Je to rozlohou rozsiahli vrch a okolité stromy nenaznačujú, že budú nejaké výhľady. My sme však nelenili a celý sme ho „prelašovali“, až sme napokon našli úzky pás bez stromov, ktorým sa otvoril jedinečný výhľad na hrad Čabraď. Vôbec sme to netušili, ale ponuku sme s vďakou prijali. Prestávka na obdivovanie hradu sa plynulo zmenila aj na gastronomickú. Pred odchodom sa moji spolu-turisti bez nátlaku podrobili spoločnému foteniu. Svojka na tomto peknom mieste sa pýtala.

Druhý zaujímavý bod

Mala ním byť vyhliadka, ktorá aj bola nakreslená na mape.cz, ale v skutočnosti vyhliadkou nebola. Plynúci čas je silný pán a tak za pomoci lesných obyvateľov (rozumej stromov) nám pôžitok z výhľadov znemožnil. Škoda. Zaujímavé bolo to, čo nasledovalo potom. Bažiaci po výhľade sme skúsili dôjsť až na koniec hrebeňa, no ani tam sme sa vytúženého kochania nedočkali. A keďže sa nám nechcelo ísť naspäť po tej istej trase, vymyslel Maroš adrenalínový zostup strmo a rovno do Hadieho údolia. Našťastie strmina, ktorou sme klesali nemala v našich radoch žiadne obete. V zdraví bez voľného pádu sme doputovali na dno dolinky, ktorou tečie potok/už malá riečka Litava.

Tretí zaujímavý bod

K tretiemu bodu nás doviedla rovinka súbežná s Litavou. Otázka. Ako sa ale dostať na jej druhý breh? Každý to vyriešil svojim spôsobom. Maroš hľadal nejaký most a aj našiel. A ako on tvrdil cez potok prešiel „suchou nohou“. Ale to aj my. Ja s Jožom sme adrenalín zo zostupu umocnili prechodom cez potok po padnutom strome. Tiež to bolo „suchou nohou“, našťastie
A potom prišiel na rad tretí bod. Bol ním Artézsky prameň, ktorý bol zároveň aj Jožovou keškou. Riešili sme štvor-bodovú úlohu. 1. nadmorská výška prameňa, 2. Výška výtoku od zeme, 3. chuť vody prameňa a 4. výdatnosť prameňa. Zmerali sme čas potrebný na naplnenie 2 litrovej fľaše. Jožo potom doma zapojí svoje matematické schopnosti. Ešte spomeniem, že sprchu, ktorú prameň ponúka sme nevyužili Niežeby sme nechceli, ale sprcha po pripojení hadice k prameňu neprodukovala vodu – nesprchovala.

Štvrtý zaujímavý bod

Asi najkrajší. Čerešničkou na torte bol hrad Čabraď. Je to veľmi zaujímavý a rozsiahli hrad. Združenie Rondel, ktoré sa stará o obnovu tohto hradu vykonalo obrovský kus práce. Čo povedať? Iba to, že im patrí veľká vďaka. A tiež že im prajem, aby mali vždy dostatok vyzbieraných financií na svoju činnosť lebo prácu, ktorú vykonávajú je prospešná pre nás všetkých.
Na hrade je naozaj čo obdivovať. Dá sa tu stráviť dlhý čas. My sme ho využili aj na občerstvenie a na vykonanie prieskumu z vtačej perspektívy. Fotogenickosť tohto hradu potvrdzujú Jožove fotografie v galérií. Hrad ponúka výhľady na všetky svetové strany, kochať sa tu môžete donekonečna. My sme toho času toľko nemali.
V tomto bode spomeniem aj návštevu kaplnky sv. Štefana Kráľa. Nachádza sa pod hradom v centre Hadieho údolia. Kaplnka síce ešte stojí, ale vo vnútri je značne zdevastovaná pôsobením nekultúrnych ľudí. Steny kaplnky zdobia rôzne dátumy návštev či dátumy narodenia. Proste hanba. Pri jej návšteve sme sa pozdravili s dvoma členmi združenia Rondel. Jeden s nich nám venoval prítomnosť pri spoločnom fotografovaní. To bolo na tomto mieste posledné, pokračovali sme ďalej.

Piaty zaujímavý bod

Nebol. Ale musím spomenúť zaujímavú časť trasy, ktorá viedla najprv Hadím údolím a potom súbežne s riečkou Litava až do bodu, kde sme ju museli opustiť. Príjemným miestom pri putovaní boli zelené lúčky, spoločníčky Litavy.
Pred spomínanou odbočkou bola „pitná“ prestávka. Hovorím „pitná“ nie pičská Napili sme sa vody a šup do kopca. Cesta hore bola veľmi zaujímavá. Ráz krajiny s hlbokými zárezmi sa len tak často nevidí. S Jožom a Marošom sme spoločne konštatovali, že práve tieto znaky sú asi typické pre planiny. Podarilo sa nám aj zazrieť stádo srniek, ktoré sa mi podarilo ukryť do čarovnej skrinky. Pevne dúfam, že vám ich budem môcť ukázať v pripravovanom videu. Posledná trasa viedla už len okolo Agrodružsta a bola najmenej zaujímavá. Dorazili sme do cieľa.

Záver

Ďakujem Jozefovi, že vymyslel/naplánoval túto akciu. Zároveň jemu i Marošovi ďakujem za nezabudnuteľnú spoločnosť a čas, ktorý sme mohli spolu stráviť.

Dovidenia nabudúce.

Volá mi Maroš. Vraj má na budúci týždeň dovolenku. Celý týždeň. Skúša, či ma to nechá ľahostajným. Pokúša ma. Vyšlo mu to. Obvolám zopár členov, o ktorých predpokladám, že by mohli a chceli ísť. Niektorých vyradili zdravotné problémy, iní cez týždeň nechodia, lebo musia pracovať a deň dovolenky si nechcú zobrať a na niekoho som možno v tej eufórii zabudol. Nakoniec sa pre obtelefonovaných členov ako jediný vhodný deň javil piatok. Deň už máme, už len „drobnosť“, aby vyšlo ako tak aj počasie.

Počasie však zo začiatku štrajkovalo. Teda aspoň to pekné počasie. Meteorológovia sa vyhrážali nejedným padnutým milimetrom. Čo teraz? Počkáme a uvidíme. Deň pred akciou to už vyzeralo ako tak obstojne. Dokopy má padnúť možno 1 milimeter. No a s tým sa už dá pracovať. Takže ideme. Mnoho výhľadov nás nečaká, takže zatiahnutá obloha nám nevadí. A zopár padnutých kvapiek na nás rýchlo uschne…

Zaparkujeme kúsok od kostola. Občas padne nejaká tá kvapka, ale ani mrholením sa to našťastie nedá nazvať. Zrazu sa nám dvom Vincent trochu lepšie prizrie a krúti hlavou. Čelíme zákernej otázke „Na čo sú vám palice? Veď je to len 400 výškových metrov!“ Hovorím mu „Opýtaj sa ma to v Haďom údolí.“ Vincent tradične zabudol. Ale zo začiatku to vyzeralo, že s tými palicami má pravdu. Dlhý úsek sme postupovali po asfaltke. Kým bola asfaltka, pokrivkávalo turistické značenie. Keď začala asfaltka pokrivkávať, bolo zase v dobrej kondícii turistické značenie.

Dnes nás čaká aj trochu dobrodružstva. Pôjdeme aj mimo turistickej značky. To preto, aby sme mali okruh a nešli iba po tej istej ceste. Niekedy sa to dá, inokedy nie. Teraz sa to však dá, tak prečo nie? V pohorí Krupinská planina sme po prvý krát. Bolo by blbé, keby sme nenavštívili aspoň jeden vrchol. Preto odbočujeme a našim cieľom je blízky Žabinec. Nečakáme výhľady a preto sme príjemne prekvapení. Zrazu Maroš zahlási „To tam vyzerá ako hradby.“ A nemýli sa. Malý pás lesa je tu vyklčovaný a zrovna na tú stranu, kde je hrad Čabraď. Pôsobivý pohľad. Už sa nečudujem, že sme hrad po ceste sem nevideli. Je síce na kopci, ale ten je ukrytý v údolí riečky Litava a preto ho nevidieť. Proste planina, rozdelená hlbokými a strmými údoliami riečok, potôčikov a járčekov.

Čaká nás ešte jedno vyhliadkové miesto. Len ho musíme nájsť. Je to trochu problém. Už totiž zarastá. Dnes ešte poskytuje veľmi obmedzené výhľady. Sú však na opačnú stranu, ako leží hrad Čabraď. Začíname vymýšľať, pretože sa nám nechce ísť naspäť po tej istej trase. Hľadáme chodníček. Máme ho! Po chvíľke sa ukáže, že je to chodníček zveri a po chvíli mizne aj ten. Čo teraz? Dolu je to strmý zráz. Ale pomaly a najmä opatrne by to šlo. Je rozhodnuté. Zostupujeme. Drsný úsek. Neviem, ako je to možné, ale nik netreskol. Bol by totiž prvý dole. Pri zostupe sa prichytávame kmeňov a konárov stromov. Na niektorých úsekoch je to nevyhnutnosť. Zostup na tomto mieste neodporúčam bežným návštevníkom hradu Čabraď.

Konečne máme zostup za sebou. Konečne údolie! Síce hadie, ale nie je tu už strmina! Už len taká drobnosť. Síce sme v údolí, ale na nesprávnej strane brehu riečky Litava. Hľadáme brod, alebo aspoň vhodne vytŕčajúce kamene z hladiny Litavy. Nakoniec nachádzame spadnutý strom. Paráda. Prechádzame cezeň na druhý breh. Vincent tri krát! Musí, lebo kameru má na druhom brehu…

Z hradu sme nadšení. Prekvapil nás svojou veľkosťou. Je to tiché miesto. Dlho neváhame a púšťame sa do obeda zrovna tu. Hrad Čabraď je známy výskytom hadov. My však vidíme iba jašteričky. Hada nezazrieme ani počas postupu Hadím údolím. Nám to však. Nevadí. Aj údolie riečky Litava je pekné. Výstup hore k Čabraďskému Vrbovku nie je strmý. Je to také pozvoľné stúpanie. Dnes bolo všetkého tak akurát…

Počujte Keškári, nieže bude z 18km 25km lebo my lenivý budeme mať čo robiť aj s tými 18.