Jozef
Je veľkonočný pondelok. Práve som doobedoval. Pokojné trávenie mi narušil zvoniaci mobil. Na drôte je Roman. Podarilo sa mu zaskočiť ma otázkou, či som pil. Reku nepil. Tentoraz som nechodil šibať. Zase. Druhý rok po sebe. „Tak nasadni do auta a okolo 14:00 príď ku mne.“ Nemám problém. O chvíľu znovu zvoní telefón. Znovu Roman. „Vieš čo? Slnko zapadá trochu neskôr, ako som myslel, tak stačí, ak prídeš na 15:00. Ale keby si chcel aj jednu kešku, tak príď na 14:30.“ Kedy sa dočkám takého príjemného prekvapenia od Vinca?
Keška odlovená, auto zaparkované. Takže môžeme vyraziť. Cestu už poznáme z minula. Teda Roman trochu podrobnejšie. Dnes ide tadiaľto už druhý krát. Jedno kolečko stihol už doobeda. Dunajský/Dunový vrch neobchádzame. Nemôžeme. Kúsok za jeho vrcholom je totiž diera v plote do vinohradu. A cez ten vinohrad musíme prejsť. Inak by sme sa museli presekávať cez húštinu. Potrebujeme sa však dostať z neho aj von. Ďalšia diera je tiež na správnom mieste. Prechádzame okolo miesta, kde kedysi dávno stával hrad Szolgagyor. Romana to ťahá rovno dolu, mňa zase za výhľadom z „hradu“. Máme dosť času, tak „hrad“ neobchádzame.
Na hrade sa trochu zdržíme. Máme totiž ďalekohľady. Len tak sme skúsili pátrať po okolitých hradoch. Tematín je bez šancí. Vo výhľade naň bráni kopec oproti. Zato vidieť Čachtický hrad, opevnený kostolík v Lančári, Smolenický hrad i Červený kameň. Jedným objektom nie sme si istí. Buď je to vrchol vežičky Katarínky, alebo kúsok z Dobrovodského hradu. Asi skôr tá Katarínka. Toto zdržanie spôsobilo zrútenie sa horizontu udalostí.
Na hrad prichádzajú dve ženy. Slušne ich pozdravíme a ja len tak zo srandy ich privítam na hrade. Trochu na nás zazerajú. Teda ani nie tak zazerajú, skôr pozerajú. Vlastne ani tak nie na mňa, skôr na Romana. A potom to prišlo. „Ty si z Dvorníkov.“ V duchu si vravím, už ho majú. Roman sa poctivo priznal. Zrazu sa z jednej pani vykľula Romanova známa. Chceli ísť naspäť peši do Hlohovca, ale sa im to nepodarilo. Roman spustil svoje pútavé rozprávanie a zrazu šli s nami. Vlastne Roman ani nestihol začať pútavo rozprávať. Asi ich dostal zoznam toho všetkého, čo uvidia, keď pôjdu s nami.
Roman začal najprv tak opatrne. Len tuto kúsok k pramienku. Vodička bola dobrá. Teraz nás čakala „bobria cestička.“ Ženy chvíľu váhali, nenápadne na seba pozreli. Do tých kríčkov sa im moc nechcelo. Nakoniec však šli. Po chvíľke zistili, že sme naozaj neškodní. Už občas aj mobil vytiahli a fotili stromy nahlodané od bobrov. Nasledovala „návšteva“ vážskych ostrovov. Tu už si Roman nespomínal sám. Totiž Romanova známa síce žije v Hlohovci, ale pochádza z Dvorníkov.
Prichádzame k poslednej čerešničke, k vyhliadke bez mena. Neviem, ako to Roman robí, ale stále je pripravený. Ja ani omylom. Obchody sú dnes zatvorené. Tak som mal zo sebou iba vodu. Na tých pár kilometrov vydržím na vode. Tej som sa však nedotkol. Ale ako záťaž bola dobrá. Na vyhliadke sme mali zažiť západ slnka. Nie že by sa dnes nedostavil, len ho akosi nebolo vidieť. Kvôli oblakom. Tak nič, náhradný program v podobe medovníčkov a nealko piva. My (rozumej Roman) sme mali nealko pivo a ženy mali medovníčky. Niečo za niečo, a všetci boli spokojní.
Roman sa ponúkol, že ich zavezie do Hlohovca. Nakoniec sa môjho starého auta nezľakli a viezol som ich domov ja. Tak či tak som šiel domov cez Hlohovec…
