Jozef
Dušanovi po včerajšku nestačilo a mne nebolo treba dva krát hovoriť. Tentoraz smer trasy vybral on. Ja som trasu len trochu predĺžil. Zo začiatku to bola pohodička po rovinke. Trochu sme sa pomotali v zámockom parku a potom to prišlo. Stúpanie k zámku. Nie je dlhé a pre naozajstného turistu nenáročné. Ale my sme už dlho žiadne stúpanie nezažili. Tak sme trochu fučali. Zámok bol podľa očakávania zamknutý. To sme však čakali.
Ďalšou zastávkou bol altánok sv. Urbana kúsok nad zámkom. Naše dnešné prvé výhľadové miesto. Lenže ešte stále nie sme na vrchole a preto fučíme ďalej. Tentoraz na vyhliadku Šianec. Ešte krajšie výhľady ako od altánku. Na ten pozeráme tentoraz z vrchu. Myslím to z hľadiska nadmorskej výšky. Tu už, ak nerátam zámocký park, nejakí ľudia boli. Niektorí neprehliadnuteľní. Napríklad motorkárka s dvomi vrkočmi. Fí, váži asi viac ako ja. Tá musí mať silnú motorku. Aj mala.
Po vyhliadku sme šli po známych cestách. Mojim rozhodnutím o predĺžení trasy sme šli trochu do rizika. Na rôznych mapách to vyzeralo rôzne. Poľné a lesné cesty dokážu byť zradné. Najmä tie nakreslené na mapách. Občas po nich v teréne už tak nejak niet ani stopy. Tento prípad to však nebol. Čo sa týka reálnosti zakreslenia lesných a poľných ciest v okolí Šianca zvíťazila online mapa na hikingu. Teda po novom už na denníku N. Tiež som na to pozeral ako puk, keď som to zistil.
Zo Šianca sú výhľady na všetky strany. A čuduj sa svete, aj poľná a chvíľami lesná cesta zakreslená na „hikingu“ existuje. Putujeme po nej, keď tu zrazu zmizne roľa a sme v lese. A nie sme tu sami. Blíži sa terénne auto s českou ŠPZtkou. Zastavilo zrovna pri nás. V okne ceduľka „Lesná stráž“. Po pozdrave čelíme otázke, čo tam robíme. Čo by sme robili? Hýbeme sa na čerstvom vzduchu. Chlapíci sú milí. Ale aj tak nás trošku vystrašili. Začali konštatovaním, že Kaufland je ďaleko. Zachovávam vnútorný pokoj a kontrujem „Čo to je 2 – 3 kilometre?“ Lenže ani oni sa len tak lacno nedali. „Tadiaľto sa ku Kauflandu nedostanete.“ Tu už som mal čo robiť a zmohol som sa len na „veríme, dúfame, možno…“ a rýchlo sme s Dušanom stočili reč na inú tému. Videli sme na ceste stopy kopýt a charakteristický trus. Pýtali sme sa kde sú tu kone. „Tu nablízku žiadne kone nie sú.“ Ešte sme z nich vytiahli, prečo majú českú ŠPZ, keď sú lesná stráž. Auto kúpili v ČR a ešte ho neprepísali.
Zopárkrát sme šťastne odbočili a cestička nás doviedla až na vrchol Stredných Šumperkov. Kúsok za vrcholom sa však stáčala na iný smer, ako sme potrebovali. Preto sme asi pol kilometra šli po poli. Našťastie nebolo poorané ani blato. Potom sa nám do cesty postavila húština. Tu sme zapojili inštinkt. Išli sme na opačnú stranu húštiny, ako bol Kaufland. Tam som totiž tušil chodníček. Aj tam bol a dolu, na jeho okraji boli kone. Chalaniskom z Lesnej stráže to tentoraz nevyšlo. Boli aj kone aj Kaufland. Ten bol síce zatvorený, ale my sme do neho aj tak nechceli ísť. Od Kauflandu sme to už poznali. Proste, dnes sa nám darilo…