
Úvod
Najprv začnem postrehom
Pamätáte si ako mi 6.12.2020, keď sme boli na Šášovskom hrade, pri zostupe
z vrchu Suť ruplo v pravom kolene? Od tejto chvíle sa mi ešte nedalo úplne
do poriadku. Ale zistil som jednu zvláštnosť. Od určitého času,
presnejšie od nového roku, ako som začal sám chodiť do Malých Karpát na
relatívne dlhé túry ma koleno na akciách poslúcha, ako keby sa nič
nestalo. Ani raz ma nezabolí, ani raz ma nepichne, proste všetko je OK.
Akonáhle prídem domov už na druhý deň, keď nie je namáhané začne sa
ozývať. Nerozumiem tomu. Ako je to vôbec možné. Turistika mu nevadí, ale
nenáročný pohyb po dome ten mu zrazu vadí…
Teraz o akcii
Na túto akciu som mal/chcel ísť v sobotu. Avšak už pred sobotou začalo
snežiť, pršať a snehopršať. Povedal som si, že čľapkanice stačilo
minule a akciu presuniem na utorok. A tak sa stalo. V utorok som vyrazil.
Doprava
Presun na Dobrú Vodu bol v prvej fáze rovnaký, ako na dve
predchádzajúce akcie. Áno. V ten istý čas, tým istým autobusom a s tým
istým autobusárom Uznávam je to pre niekoho podozrivé, ale proste takto
to vyšlo. Rozdiel bol v tom, že v Dechticiach som prestúpil na spoj, ktorý
smeroval na Dobrú Vodu, odkiaľ som štartoval.
Počasie
To bolo počas celej akcie skoro ideálne. Prečo skoro? Lebo v niektorých
úsekoch akože malo podľa predpovede jemne pršať, ale v týchto
nadmorských výškach a za takej chladnej teploty, ktorá tu panovala, sa
dážď premenil na jemné malilinké krúpky. A tie vôbec neboli
nepríjemné, práve naopak boli osviežujúce. Jedinú chybičku to malo na
miestach, kde fúkal silnejší vietor. To už som jemné malilinké krúpky
narážajúce na tvár cítil ako jemnú akupunktúru.
Horšie to bolo s terénom. Keď som išiel po snehu tak sa dalo. Bol
zmrznutý, vôbec sa neprepadával, ideálny na chodenie. No miestami sa dosť
vyskytoval ľad a bol nepríjemne šmykľavý. Bol nepríjemný hlavne
v stúpaniach. Od určitého času so sebou nenosím turistické paličky, no
teraz by sa zišli. Každý vie, že ľad sa šmýka. No ja som zažil na mojej
trase a to dosť často, že šmýka sa aj zem, šmýka sa aj zamrznuté
lístie. Proste všetko čo je pod nohami sa šmýka. A o to bola táto túra
namáhavejšia. No našťastie všetky nástrahy prírody som zvládol bez ujmy
na zdraví. Bohu vďaka!
Putovanie
Prvé zastavenie
To som absolvoval pri jaskyni Slopy. Do jaskyne je zákaz vstupu, ale poklop,
ktorým je zakrytá nie je uzamknutý. Ja som nešťastie nepokúšal. Radšej
som sa riadne pokochal výhľadmi, ktoré toto vyvýšené miesto ponúka. Vraj
je z tohto miesta vidieť aj Dobrovodský hrad, no ja som si ho nevšimol.
A vôbec som po ňom ani nebažil. Išiel som ďalej.
Druhé zastavenie
Kým som sa druhý krát zastavil preletel som okolo Skália. Na tomto mieste
som si spomenul na Petra a Danku, ktorí
tadiaľ prechádzali 16.1. a smerovali na Hradište pod Vrátnom. Márne som
pri rázcestníku hľadal ich stopy. Boli dokonale zamaskované nádielkou
ďalšieho snehu, ktorý odvtedy napadal.
Nastal čas obeda, čas pre druhú zastávku. Udiala sa na známom mieste a
to pri turistickej chatke na Ostrej úboči. Už pri približovaní k nej sa mi
vynorili spomienky na 19. septembra minulého roku, keď sme sa tu zastavili
počas absolvovania „Nočnej Trnavskej 35-ky“ ale aj plnohodnotnej
„Trnavskej 100-ky“. Hlavou mi preblysli tváre aktérov
Jozefa, Mareka, Marekovho syna
Ondreja a synovca Mateja, ale hlavne
plnokrvného stovkára Romana. Vtedy sme tu boli ešte za tmy,
no dnes bolo vrcholiace poludnie.
Píšem, že to bol obed. Áno bol to obed, lebo raňajky som netradične
absolvoval už doma ráno pred akciou, ale obsah obeda bol rovnaký, ako
raňajok minule – šunka, rožky a syr bambíno a k tomu teplý čaj.
Tretie zastavenie
Pred pamätníkom SNP na Dvoloch som stretol jediného človeka. Bola to žena,
ktorá po tom, čo doma navarila obed išla na svoju každodennú prechádzku,
so štartom i cieľom na Košariskách. Prehodil som s ňou pár viet a
príliš ju nezdržiaval, lebo sa evidentne ponáhľala. Ja som bol rád, že
som vôbec niekoho stretol a mal možnosť sa porozprávať. Ale nebola to
jediná bytosť, s ktorou som hodil reč.
Štvrté zastavenie
Sa uskutočnilo v časti Kopánky pod vrchom Hrádok. Nachádza sa tu malá
hospodárska usadlosť. Bol to ohradený priestor, v ktorom žili dve čierne
(podotýkam nie biele ale čierne) ovečky. A práve s nimi som hodil reč
Vytiahol som aj kameru a všetko riadne zdokumentoval. Dôkaz bude
v pripravovanom videu. A o čo tu v rozhovore išlo? Položil som im otázku
„Čo je správne, či za Ááááá, alebo za
Bééééé“. A viete akú som dostal odpoveď? Podľa nich
je správne za Bééééé
Po tom, čo som dokončil
s ovečkami interview som sa pohol ďalej, netušiac čo ma čaká. Po
približne odchodeným 20 km sa mi do cesty postavil výživný stúpačik. Po
vylezení na jeho vrchol ešte asi desať minút som ho rozdýchaval. Od tejto
chvíle to bola už len pohodička.
Piate zastavenie
Nebolo. Hornú Pustú Ves som len preletel. Za zmienku stojí iba klesanie
s názvom Pod Hrádkom, kde bol extrémne šmykľavý terén a kde bolo
dodržať opatrnosť na mieste. Už pri približovaní sa k Hornej Pustej Vsi
mi hlavou lietali myšlienky o zmene trasy. A tak sa aj stalo. Keďže moja
trasa minule obsahovala Pustú Ves a aj vodnú nádrž na Pustej Vsi zvolil som
zmenu. Smer hrob baróna Wattenwyla, odbočku na Veľkú Pec, odbočku na Malú
Pec a odbočku na Tlstú horu som absolvoval miernym, ale dlhším stúpaním
cez Dolnú Pustú Ves. Poslednou zvolenou trasou bola cesta okolo chatovej
oblasti a okolo Rochovej kaplnky, ktorá bola tentoraz oveľa prechodnejšia a
príjemnejšia ako minule, lebo bola zamrznutá. Nie tak ako vtedy extrémne
blatová.
Záver
Vďaka týmto mojím tohtoročným „výjazdom“ som konečne spoznal
najbližšie okolie Malých Karpát. Na Malej Peci som bol naposledy ešte za
slobodna s mojou manželkou Renátkou a to bolo všetko, čo som v tejto
časti pochodil. Ak nepočítam výjazd z januára
2019 s Jozefom, kedy sme navštívili Kamenicu a Orlie skaly,
tak by som o tejto najbližšej časti nádhernej prírody nevedel nič.
Preto ďakujem bohu, že som tieto akcie mohol v zdraví absolvovať a naplno
si ich užiť. A to nie je ešte všetko…