Lenka
Po dlhom čase poriadna turistika a že som sa jej bála. Nohy nerozchodené, žalúdok tiež na nič, no čo dodať. A ešte sme spravili o 5 kilometrov viac ako sme mali v pláne.
Ale…
Stálo to za to.
Pre nás z Východných Čiech bolo najpohodlnešie ísť cez Poľsko. Cesta trvala asi hodinu a pol. Auto sme nechali na samom začiatku dediny Miedzygorze. Hoci bolo mestečko, či skôr asi dedinka ráno prázdna, po ceste späť sme usúdili, že sme spravili dobre. Mesto bolo plné nie len ľudí, ale hlavne áut. Je to dedinka za ktorou už nič nie je, ale očarí nás tu nie len architektúra, ale aj vodopády, ktoré by sme sme nevideli ak by sme parkovali na pôvodnom mieste. Samotná cesta na Králický Sněžník bola príjemná, hoci sme šli do nadmorskej výšky 1424 m n.m., stúpanie bolo pozvolné. Cestou sme obdivovali krásu krajiny a nespočet potôčikov, ktoré tu tiekli. Postupne sa nám odkrývali malebné výhľady na celé okolie.
Až sme prišli k chate v sedle, kde sme si dali malú pauzu a posílili sa pred cestou na samotný vrchol, kam sme dorazili tesne pred dvanástou hodinou. Ľudí už tu bolo veľa, ako z Poľskej, tak aj Českej strany a tu zrazu dvaja „zatúlaný“ Slováci (My).
Počasie sme mali krásne. Výhľady na všetky svetové strany a tak sme krásne videli všetky miesta, ktoré sme navštívili. Z Moravy to bol Praded, z Poľskej trany Národný park Stolové hory a z Česka Broumovskú crchovinu, Orlické hory a Krkonože so Sněžkou.
Takto pokochaný sme mohli znova zostúpiť dole po modrej ceste. V jej konci sme sa napojili na zelenú, ktorá nás zviedla do dediny z inej strany a tu sme mali možnosť obdivovať ďalšiu krásnu architektúru.
Čo dodať. Zo všetkých možností, ktoré sme na tento deň mali sme si
vybrali tú najlepšiu 