
Dnešným cieľom je Lysec. Podľa fotografií dostupných na internete by mal poskytovať výhľady. Či to platí i dnes zistíme až o pár hodín, pretože sme ešte len na ceste k nemu. Cesta autom nám ubieha rýchlo vďaka Romanovi. Ten dáva do pľacu jeden vtip za druhým. Pripomenulo mi to jeden večer a noc na chate pod Borišovom. A nielen ja som si na to spomenul. Sám Roman uznal, že v tú noc dal najlepší vtip Marián. V aute nezazneli iba vtipy, ale i želania. Spomínam si na dve. Dušo túžil po predĺžení trasy a želal si, aby nemali pivo Corgoň. Obe želania sa mu splnili, i keď nie tak, ako si želal.
Napriek tomu, že nemám v aute GPS trafíme kam chceme a dokonca parkujeme tam, kde sme plánovali. Môžu za to ostatní, ktorí ma napriek Romanovým vtipom a všeobecnému smiechu ustrážili. Na rade je štartovné. Lenže ja žiadne nemám. Málo medoviny mám doma. Pre dvoch akurát, ale pre piatich? To by sa traja mali iba prizerať na tých dvoch šťastnejších? Našťastie je tu Roman. Tentoraz pohotovo namiesto vtipu vytiahne štartovné. Áno, musíme všetci, tradícia je tradícia.
Tradíciám bolo učinené zadosť, je načase vyraziť. Čaká na nás pivo. Najviac sa teší Dušo, lebo hneď nasadil vražedné tempo. Na prvú príležitosť narazíme už po 300 metroch. Majú Plzeň. Je to veľmi lákavé, ale tak rýchlo po štartovnom? Veď ešte v hore zablúdime. Nie, tentoraz nič, veď po trase máme chatu Lysec, ktorá má byť otvorená celoročne. A je aj od nás vhodne ďaleko, ešte asi kilometer. Medzitým si pre pivko v bruchu vytvoríme miesto. Prichádzame k celoročne otvorenej chate. Dušovi sa jeho želanie plní, pretože nečapujú Corgoň. Proste nečapujú. Vôbec. Nemá kto, dotyčný by totiž musel najprv preliezť plot, vyliezť po lešení a nejako sa dostať dnu. To isté by museli absolvovať aj potencionálni zákazníci. Chata je v rekonštrukcii. Keby pohľady mohli vraždiť… asi by to bola moja posledná turistika.
Asfalt. Vhodne umiestnený. Hneď na začiatku. Aspoň to budeme mať rýchlo za sebou. Pomerne rýchlo sa však ukazuje, že asfalt bude našim spoločníkom trochu dlhšie. Dušo s Romanom sa rozhodli kopnúť do vrtule. Chcú si totiž predĺžiť trasu a ísť až na Kľak. Dušo je jeden veľký úsmev, pretože sa mu plní jeho druhé želanie, v podobe predĺženia trasy. Dohodneme sa, že ich vyzdvihnem v Podhradí. Ich okruh je však dvojnásobne dlhší a trvať im to bude o 4 hodiny dlhšie ako nám. Pridajú do kroku a za chvíľku nám miznú z dohľadu.
Začíname pochybovať. Potok nie je tam, kde má byť. Nikde nikoho. Myslím peších, lebo auto nás už obehlo a oproti išli tri štvorkolky. No konečne. Niekto ide oproti! Počkať, tie dve osoby utekajú. Bacha, možno prúser! Nenaháňa ich medveď? Žiadny medveď. Ešte väčší prúser. To sú naši! Idú totiž zle. Lenže ak oni idú zle, tak musíme ísť aj my! Otočka a môžeme ísť naspäť. Utekajú, aby nás tentoraz už naozaj predbehli. Snáď im to vydrží. My sa dnes tej asfaltky len tak nezbavíme.
Konečne nachádzame odbočku. Ak by sme mali toľko kilometrov za sebou a odbočili správne, boli by sme už niekde tesne pod vrcholom. Takto sme stále na úpätí Lysca, kde sme takmer zopakovali tú istú chybu a znovu zle odbočili. Lenže Aďka nám už neverí a stráži nás. Našťastie. Lebo modrá ide znovu trochu iným smerom. Tým správnym, do toho väčšieho kopca. A nezmení sa to až po samý vrchol.
Zisťujeme, že každý z nás vníma rovinku trochu inak. A už to ide. Inštinktívne založíme komisiu posudzujúcu jednotlivé rovinky. Členovia komisie sa na každom kúsku zastavujú a prísnym pohľadom skúmajú jednotlivých kandidátov na rovinku. Musia siahnuť až na dno svojich skúseností, pretože nejedna z roviniek je umne skrytá v teréne. Doslova s ním splýva. Ale pozorné oko člena komisie ju dokáže odhaliť. Teda, ak sa mu stihne pred ďalším záhulom do kopca vrátiť zrak. Neraz sme sa zhodli, že toto by sme veru za rovinku nepovažovali. Vzhľadom na ráz okolitého terénu to však rovinka je. Síce má iba 2 – 3 metre… Ako sa hovorí „Darovanému koňovi sa na zuby nepozeraj“ alebo v tomto prípade „Rovinke v príliš naklonenom teréne sa na oblúčiky nepozeraj“.
Občas niekoho pri posudzovaní roviniek napadne „Kde asi tak môžu byť Roman s Dušom? Možno už aj za Lyscom. Raz darmo, keby ich bežný smrteľník neupozornil, že rovinka už dávno skončila… snáď by si to ani nevšimli. Človek si len pomyslí, a už je to tu. Za nami tenký chlapík a uteká do kopca. Vzhľadom na to, že za ním nebeží medveď má celkom slušné tempo. Lepšie sa prizrieme a … to snáď nie je pravda. Tak oni nie sú za Lyscom, ale pred Lyscom a ešte k tomu znovu sú za nami. Dušo! Zase ho nikto neupozornil na to, že je to strmo do kopca. To je tak, zle informovaný človek robí rôzne prekvapivé a najmä nelogické rozhodnutia…
Aj oni zle odbočili, ale nemali zo sebou Aďku. Kto vie, kde to zistili a kadiaľ vlastne šli… ale vraj mohli vyberať vtákom hniezda, taký strmák to bol. Za to našli zopár dubáčikov. No, keď sa darí, tak sa darí. Dušo chcel predĺženie trasy a už behom prvej hodiny dostal hneď dve. Šťastný to muž, sa mu tie priania plnia ako na bežiacom páse… Stále mu však nestačí a stále nevie, že je to do kopca. Aj by sme mu to povedali, ale nejako nestačíme s dychom. Kým lapíme dych, Dušo už je na svojich nožičkách a aj 20 metrov pred nami… Síce Roman mu to mohol povedať, ale z ničoho nič začal byť solidárny s našou výkonnostnou skupinou. Prestal ho ten Kľak mátať. Za to ho očaril Lysec.
Konečne hore. Toľká krása! To si musíme vychutnať a preto najbližšiu hodinu strávime tu. Výhľady sú slušné. Nejeden kopec je nám známy podľa mena. Vidíme i Kriváň v Tatrách, dokonca i Chopok a Ďumbier. Na blízkom Borišove, Ploskej a Rakytove rozoznávame ďalekohľadmi i ľudí… Je tu i pekná lúčka… Hodina ubehne ako nič. A teraz dolu, stále dolu. Roman ide bosý… váham, a zrazu už neváham. Nemám prečo, lebo už som tiež bosý. Zisťujem, že pichľavých rastlín je trochu viac, ako som si pôvodne myslel. Objavujem kamienky aj tam, kde by som ich nečakal… Nie každý krok je však nepríjemný. Tam kde bola tráva a na zem svietilo slnko, sme kráčali po pohodlnom koberčeku. Na Medzijarkoch sme však už mali toho koberčeka dosť, najmä preto, že už dávno zmizol. Čím nižšie sme šli, tým menej koberčeka bolo. Preto nastal ten pravý čas znovu sa obuť. A ostatné už poznáte z iných túr – príchod k autu, tekutiny, polievka…