Detail akcie Na Bakalára bez bakalára

Darmo, náš Jozef je básnické črevo! Bravo!

Túto akciu som vymyslel pre jedného nemenovaného bakalára, ktorý tak mal šancu vystúpiť na vrch Bakalár. Rozhodol sa však inak a uprednostnil „verejné“ blaho pred svojim vlastným. Zároveň mu bola, vzhľadom na počasie ponúknutá možnosť vedecky bádať a pracovať. Priamo v teréne by získaval odpoveď na otázku „Čo so mnou a mojim odhodlaním urobí niekoľkohodinový dážď v mesiaci február?“ Aspoň že Dušo nezlyhal a šiel. Bol za to bohato odmenený. Aspoň je vidieť, kto je zapálený pre vedu a je ochotný sa aj obetovať.

Do Dušovho myslenia sa dostávam iba postupne. Zatiaľ je pre mňa malou záhadou. Vedel, že má pršať. Spustiť to malo síce až okolo jednej hodiny poobede, ale jeden nikdy nevie. Preto sme šli dvaja. Dušo sa neubránil dobrému nápadu a chcel trasu predĺžiť. Tak sa stalo, že sme sa dostali z niečo vyše 13-tich kilometrov na vyše 18. Asi sa bál, že to rýchlo prebehneme a ten dážď nestihneme. Všetko bolo, dnes sme toho stihli neúrekom.

Ako prvé sme stihli kúsok za Čachticami zle odbočiť. Až tak zle to nebolo, pretože smer to malo dobrý, len sme odbočili trochu skôr, ako sme mali. Zistili sme to pomerne rýchlo, pretože pomerne rýchlo zmizol chodníček. Nevadí, vrchol Bakalára by mal byť hore, takže to máme orientačne jednoduché. Orientačne to aj relatívne jednoduché bolo, ale to predieranie sa cez občas veľmi hustý porast už také jednoduché nebolo. Občas sa mi nejaký konár pokúsil ukradnúť termosku. Zo začiatku len také nesmelé poťukanie po termoske, či za to stojí a potom nasledoval drzý pokus…

Podľa mapy mal byť vrchol Bakalára zalesnený. Aj bol, ale boli tam aj veľmi obmedzené výhľady. Kto sa snažil a dostatočne dlho hľadal, tak uvidel aj Čachtický hrad. Popri tom hľadaní sme našli aj kešku. Na samom vrchole Bakalára bol Dušo poklepaný po pleci turistickou paličkou a povýšený do stavu bakalárov spolku PATa a MATa. Ak by niekto chcel vyjsť na vrch Bakalár kvôli výhľadom na Čachtický hrad, tak to robiť nemusí. Krajšie výhľady, ktoré neobmedzujú stromy má aj z úpätia Bakalára, presnejšie z lúčky kúsok nad údolím, ktorým ide žltá značka od hradu za Višňové.

Hrad bol otvorený i keď ešte nemal byť. Otvárajú síce neskôr, ale chlapík prišiel skôr, je víkend a ľudia chodia i keď má pršať. Keďže nie je sezóna, vstupné je dobrovoľné. Síce nám hovoril, že nerobí sprievodcu a dal nám do ruky letáčik s textom… Asi zabrali Dušove smutné oči, lebo sme mali čiastočný sprievod. Dozvedeli sme sa, že pod nohami máme 6 – 7 metrový nános, ktorý toho môže ukrývať ešte veľa. Vraj Česi majú takú mašinku, ktorá dokáže presvietiť steny i iný materiál do hĺbky niekoľkých metrov. Vyzerá to tak, že odhalenie viacerých tajomstiev nás ešte len čaká. Cestou z Čachtíc až po hrad je to samé kŕmidlo pre vtáčiky. Vraj deti ich robili a poctivo nosievajú do nich aj krmivo. Aj na hrade bolo jedno kŕmidlo. Lenže deti sú deti. Často sa im vraj stáva, že kým prídu na hrad, už žiadne krmivo nemajú. Stihnú to porozdávať a pre hradné kŕmidlo sa často nič neujde. Dozvedeli sme sa aj niečo o vetre. Na Čachtickom hrade vzniká dokonca vzdušný vír. Ten občas máva takú silu, že porozhadzuje dosky, ak sú zle uskladnené. My sme dobrovoľne prispeli do prasiatka. Bolo v ňom veľa mincí, pretože tá mnou vložená minca trčala von. Musel som prasiatko chytiť do ruky a potriasť ním, aby tam celá vošla. Také ťažké prasiatko som veru ešte v rukách nedržal.

Cestou z hradu sme videli divé svine. Počuli náš rozhovor. Asi sa im nepáčil, lebo si to trielili po našej ľavej strane. Keby sme sa zvedavo neobzerali okolo seba, ani si ich nevšimneme. My sme však od prírody zvedaví a tak sme ich zazreli.

Znovu sa potvrdilo, že to, čo platilo pred 15-timi rokmi neplatí dnes. V dobe dávno minulej sme sa dostali do jaskyne Hladový prameň. Dnes nám v tom zabránila mreža. Podarilo sa nám nájsť aj Čachtickú. Na internete píšu, že je verejnosti neprístupná. Niektoré informácie na internete spomínali, že je verejnosti prístupná prvá časť jaskyne. Nevieme, ako to je, ale na mieste sme zistili, že jaskyňa verejnosti prístupná nie je. „Kúsok“ od vchodu do jaskyne sme objavili ďalší vlez, ktorý nebol zabezpečený. Dnu sa dalo dostať, ale dolu je to dosť šikmé a šmykľavé. To je síce dobrá kombinácia na to, aby sme sa rýchlo dostali dolu, ale veľmi zlá na to, aby sme sa dostali naspäť. Preto sme nepokúšali šťastie a šli sme ďalej.

Kúsok pred Višňovým sme uvideli medzi stromami skupinku srniek. Dôkazy nemáme. Nemal som šancu stihnúť vytiahnuť fotoaparát, zapnúť ho, zaostriť a stlačiť spúšť. Srnky boli proste rýchlejšie. Radosť bola pozerať na to, ako rýchlo a zároveň sebaisto zdrhajú. Jediný, kto by to z nás dokázal, ba dokonca by ich aj natočil, je Vincent. Ani sám by nevedel, aký úlovok má. Až doma by zistil, že má srnky natočené. To preto, že občas zabudne vypnúť kameru. Ten tu však s nami dnes nebol.

A na záver si odpovieme na otázku „Čo so mnou a mojim odhodlaním urobí niekoľkohodinový dážď v mesiaci február?“ Odpoveď je „nič.“ Aspoň my sme prišli k takémuto výsledku. Pršať nám začalo až poobede niečo po 12-tej hodine. Neboli sme mu vystavení celý deň, možno posledné 3 hodiny. Dážď nebol intenzívny, bol voči nám mierny. Navyše sme sa stále hýbali. Preto sme nemali problém. Ten vznikol až vtedy, keď sme dlhšiu dobu stáli. Vtedy nám za pár minút začala byť zima. Našťastie máme na to recept. Stačí sa znovu hýbať. Ako ideálny pohyb sa ukázala chôdza. Malo to aj vedľajší nechcený efekt, zrazu bolo pred nami naše zaparkované auto.

Aby sme si trasu aspon troska stazili odporucím rano Jozovi, celu turu odbehnut!  

Kilometráž volaako nestimuje, sak nieco pridame!

Už minule som ti hovoril, že ťa pojdem vypytať!