Detail akcie Kordíky - Skalka a späť

Fascinujúce video Vincent. Zatiaľ tvoje najlepšie. Jaj chyba, zasa som mal asi bohatú fantáziu. Ale, chyba je aj u teba, lebo to video nejde. Aspoň teraz a mne… V poslednej dobe to nejako flákaš!

Na akciu som sa tešil hlavne z nostalgických dôvodov. Kordíky som si pamätal z leta roku 2016, keď sme do nich prichádzali s Jožom po dvoch dňoch putovania z Donoval.
Teraz sme tu mali zimu a to sme ešte netušili, čo nás čaká hore na hrebeni. Stúpanie a vlastne celá trasa ma nezastihla v dobrej kondičke. Nebol to môj deň. Celú trasu som sa trápil s nedostatkom kyslíka. Ešte že viem, zaťať zuby. Po niekoľkých sto metroch, keď sa objavil sneh som zistil, že voľba nízkych topánok nebola dobrá. Sneh bol síce iba po členky, ale bol mokrý a nepríjemný. Veľkú službu nám spravil obetavý Mišo, ktorý ako prvý prešliapaval cestičku. No na Skalke som mal nohy už celkom mokré a plánoval som výmenu suchých ponožiek. Nakoniec som si to rozmyslel a nechal si suché ponožky až na prezutie v cieli na cestu domov a bola to dobrá voľba.

Prestávočka na pivečko a zohriatie sa v penzióne Guldiner nám prišla vhod. Trochu sme sa zohriali a aj nohy nám „odmrzli“. Mne osobne sa išlo potom oveľa lepšie. Cestou sme navštívili aj vyhliadku na Kremnickej skale. Zaspomínali sme na nej na Titanic a na stĺpik sme nalepili nálepku spolku PAT a MAT. Pred zostupom do Kordíkov nás čakal ešte prechod Gergeliho tunelom. Na konci tunela som chcel natočiť ako ním prechádzame no zistil som, že som ráčil stratiť trojnožku na kameru. Škoda – putovala so mnou asi štyri roky a teraz takto dopadla. No nič kúpim novú. Po tuneli sme už len strojovo zostupovali dole a za každým horizontom hľadali Kordíky. Tak ako v roku 2016 prichádzal Jožo po útrapách do Kordíkov, tak som ja v roku 2019 prichádzal tiež. Nebol to pre mňa kondične dobrý deň, ale aj tak som rád na túto akciu išiel a nostalgicky zaspomínal na dobré staré časy.

Tentoraz pre mňa a Vinca nebolo dôležité, či bude prívetivé počasie a famózne výhľady. Chceli sme pokračovať tam, kde sme naposledy skončili. Znovu pridať kúsok do našej mozaiky cesty hrdinov SNP. Prečo teraz? Pretože teraz máme na to čas a kľudne môže vonku vládnuť i mierny nečas!

Nečakali sme, že sa k nám niekto pridá. Stalo sa a sme za to radi. Predsa len sa v trojici lepšie šľape. Rovnako sme nečakali ani až takú veľkú snehovú nádielku. Sme si mysleli, že na najvyšších miestach tejto trasy s trochou šťastia narazíme na poprašok ako v prípade poslednej akcie v Štiavnických vrchoch. V tomto omyle nás utvrdzovala aj teplota posledných dní. Mýliť sa je však ľudské.

To platí na všetkých ľudí. Áno aj v prípade Nórov a ich predpovedí počasia. Tentoraz predpovedali, že nebude snežiť ani pršať. Dokonca nakreslili slniečko ako vykúka v rámci polooblačna spoza obláčikov. Vraj už od 10-tej hodiny. Takmer to tak bolo. Tých polozamrznutých kvapiek síce tak veľa nebolo, ale to slniečko nebolo takmer vôbec zvedavé čo sa deje dolu na Zemi.

Takisto sme nečakali, že toho veľa neuvidíme, aspoň čo sa výhľadov týka. Až keď sme dorazili do pásma hmly sme sa pomerne rýchlo rozlúčili s výhľadmi. Až tak nám to však nevadilo, pretože sme mali v talóne ešte jednu čerešničku. Touto čerešničkou je Gergelyho tunel.

Táto technická pamiatka (tunel) spájala dve centrá ťažby kovov Banskú Bystricu (meď) a Kremnicu (zlato). Po vzniku Turzovsko – Fuggerovskej obchodnej spoločnosti bolo potrebné spojiť tieto dve banské centrá. Vzdušnou čiarou sú od seba iba 17 – 18 km, ale okľukou sa táto vzdialenosť predlžuje na 50 – 60 km.

Bolo potrebné dostať rudu z Bystrice do tajovskej huty (meď a striebro) a odtiaľ po skrátenej ceste do Kremnickej mincovne. Dlhšia trasa si vyžadovala veľké náklady na prepravu a ochranný sprievod vzácneho nákladu. Tak vznikol koncom 15. storočia tunel na starej baníckej zlatej ceste.

Neskôr tunel často využívali pútnici idúci na púte do Starých hôr. Tunel pravdepodobne zachránil život rakúskemu cisárskemu generálovi Schlickovi, ktorý ním v roku 1703 utiekol pred Kurucmi. Počas návštevy tohto kraja v roku 1764 tunelom prechádzal samotný cisár Jozef II. v sprievode svojho brata Leopolda.

Počas bojov v revolučných rokoch 1848 – 1849 sa dostala maďarská armáda v Kremnici do obkľúčenia. Generálovi Arturovi Gergelymu nezostávalo nič iné, iba pokúsiť sa ustúpiť smerom na Skalku. Ústup prebiehal v zme za ťažkých poveternostných podmienok (fujavica). Ustupujúci vojaci museli najprv spriechodniť tunel, aby mohli prejsť delá ťahané ľuďmi a šesť vozov naložených zlatom a striebrom – uhorským zlatým pokladom. Nakoniec sa generálovi podarilo dostať sa na bystrickú stranu. Tunel neskôr dostal meno práve po ňom.

V októbri 1944 využili existenciu tunela slovenskí vlastenci. Zachránili pred nemeckými fašistami náš zlatý poklad. Z Národnej banky v Bystrici previezli cez tunel do Kremnice viac ako 180kg zlata a 4 500 kg striebra. Po vojne sa stal tento poklad základom zlatého pokladu Československa.

Tunel bol od roku 1955 zasypaný. V roku 1998 ho opravili členovia Klubu slovenských turistov. Použili smrekové drevo, ktoré neskôr zhnilo. Preto bola potrebná ďalšia oprava tunela. V toku 2016 sa do opravy pustili členovia a sympatizanti banského múzea v Kremnici. Tí už použili železo a betón. Oprava stála 25 000 €.