Jozef
Prichádzame do Plaveckého Mikuláša s dostatočnou časovou rezervou a hľadáme vhodné miesto na zaparkovanie. Najbližšia križovatka nám veľkoryso ponúka tri možnosti. Viac už nemôže, pretože zo štvrtého smeru prichádzame my. Už raz sme tu boli a pamätáme si, že niekde by mala byť reštaurácia. Radi by sme pri nej zaparkovali. Dávame hlavy dokopy, spájame čriepky z našich útržkovitých pamätí. A výsledok sa dostavil. Musel, došli nám totiž možnosti. Nakoniec sa ako tá správna možnosť ukázala tá, ktorú sme skúšali ako poslednú.
Zaparkujeme vedľa reštaurácie pred obecným úradom. Volám našu pozíciu posádke druhého auta, nech sa zbytočne nehľadáme po Plaveckom Mikuláši. Podľa ich GPS navigácie by mali prísť až o 15 minút. Nevadí, počkáme, ale nie na zime. Bez pohybu by sme boli veľmi rýchlo uzimení a preto všetci skáčeme do auta. Máme dostatok času a tak si ho krátime rozhovorom. Veď kto vie kedy sa zase uvidíme? A kde? Keď nám zrazu rozhovor narušilo vedľa nás parkujúce auto. Naší! Vôbec mi to nepripadalo ako 15 minút.
Teraz začína nezvyčajná časť. To preto, že sa to málokedy stáva. Musím pochváliť Vincenta. Musím a chcem. Po nočnej navariť pre ostatných varené vínko a potom sa ešte zúčastniť akcie… klobúk dolu. Ja by som po nočnej radšej nikde nešiel, a keby aj, asi by som štekal a hrýzol… Tu pochvala končí, pretože nám pri aute nenalial. Proste Vincent. Na všetko sa pozerá svojimi očami a všetko vníma inak. Jeho pohľad má pre neho logiku. Ale iba pre neho, my ostatní ju nevidíme a to sa niektorí z nás snažia!
Nezvyčajná bola aj dnešná trasa. Stalo sa to kúsok za dedinou. Ledva stihli zmiznúť domčeky a objavili sa stromy. Ihneď stupák a vytrvalý. Dal nám zabrať. Náš rad sa roztiahol ako keby sme prechádzali úzkym prechodom cez mínové pole. Keby náhodou jeden z nás stupil na mínu, nech to neschytajú ostatní. Vincent na mňa občas čudne pozeral. Mal som pocit, ako keby ma podozrieval, že som ho týmto začiatočným stupáčikom chcel prebrať po jeho nočnej.
Na Kršlenici sme veľa turistov nestretli. Podstatne viac ich bolo na Čiernej skale. Zrazu začujeme zvuk pripomínajúci pád termosky po skalách dolu. Asi nejakému dieťaťu vypadla termoska a mamička ho teraz vyhreší. Žiadne vyhrešenie však neprichádza. Len Maroš pôsobí tak neurčito. Nakoniec sa čestne priznáva, že už rozmýšľal nad kúpou novej termosky. Asi sa termoska urazila a sama vyskočila. To je tak, keď to človek nečaká. Dával si dolu ruksak a keď ho držal za jeden popruh, tak sa mu ráčil prevrátiť. Práve tento nestrážený okamih zneužila termoska na zbabelý útek.
A je tu ďalšia pochvala. Tentoraz pre Petra. Nalieval poctivú marhuľku. Žiadna surová lavorovica. Každý z podávaných nápojov hovoril vlastnou rečou. Vincentovo varené vínko zohrialo a dodalo síl, Petrova marhuľa potešila nielen chuťové poháriky a moja medovina hrubým spôsobom naznačovala, že tá predchádzajúca medovina so zázvorom bola lepšia. Takto mám aspoň jasno, čo mám nabudúce kúpiť.
Vec nevídaná. Druhý krát musím pochváliť Vincenta! Ja som zlyhal a zase som zabudol samolepku nášho spolku doma. Vincent však nie! Jeho pamäť nemá zvučné meno, ale nezabudnúť samolepky, to mu ide! Ako hovoria bratia Česi „Ten válí!“ Ja som na Čiernej skale bezradne stál pred stĺpikom na turistickom rázcestí. Vincent však nie. Dúfam, že mu teraz nenaprší do nosa. Aby som stále nechválil, keď som sa snažil „zvečniť“ tento slávny okamih – ako Vincent víťazoslávne lepí, ten chlap mi do záberu vopchal hlavu a bolo po okamihu. Nevadí, nemusíme mať všetko. Hlavná vec, že tam máme samolepku.
Čím viac sa blížime na Mon Repos, tým viac spomienok vypadáva z Vincenta. Najmä povestný záchod. Ten za to môže, bol zamknutý a preto ho Roman obehol tak, že o tom nevedeli ani Roman ani Vincent. Musel ísť niekam kúsok do lesa. Snaží sa to hodiť na nestrážený okamih. Jeho teória je však rozbitá a odmietnutá hneď na začiatku. Na mieste a v jeho blízkom okolí vidíme tri latríny. Tá najbližšia je hneď na červenej značke, čo je pre Vincenta veľkým prekvapením. Dovolili sme si ho zvečniť v póze, ako má ruku na kľučke. Ďalšie prekvapenie prichádza vzápätí. Latrína je odomknutá! Ďalšie latríny sme ani neskúšali. Neprišli sme sem za latrínami. Kto vie, či vo veľkej tiesni za latrínu nepovažoval nejakú miniatúrnu kôlničku na náradie. Možno preto bola „latrína“ zamknutá.
Čaká nás ešte jedna dnešná malá čerešnička. Tou je jaskyňa Deravá skala. Cencúle v nej sme však nečakali. Potešili, ale na hlavy padať zrovna nemuseli. Takto tam nezostane ani jeden. Mali sme dvojnásobné šťastie, stihli sme ten najväčší odfotiť predtým, než sám odpadol a zároveň nikomu na hlavu nič nepadlo. Uzatváranie turistickej sezóny 2019 sa vydarilo. Oproti predchádzajúcim ročníkom tentoraz naozaj prebiehalo v komornej atmosfére…