Jozef
Je ráno okolo 08:30 hod. Prichádzam na železničnú stanicu v Hlohovci. Dá sa tu očakávať viac ľudí ako zvyčajne. Práve tu je štart 41. ročníka jesenného HP-čka. U nás na okolí dobre známa turistická masovka. Nájdem si vhodné miesto na pozorovanie okolia a čakám. Roman má prísť s dvomi deťmi. Načas nemá šancu prísť. Mohol by sa však zmesiť do tzv. „akademickej štvrťhodinky“. Čakanie si krátim pozorovaním okolia. Kúsok od registračného miesta stojí verklíkar a vyhráva. Je aj dobovo oblečený. Má na hlave klobúk. Občas ním nejakej skupinke vydávajúcej sa na cestu aj zamáva. Najmä deťom.
Zrazu si všimnem chlapíka s na dnešnú dobu veľkou kamerou na pleci. Okamžite spozorniem. Za chvíľku je pri ňom blondínka s mikrofónom. To nevyzerá dobre. Teda, ona vyzerá dobre, ale celková situácia nie. Snažím sa tváriť nenápadne i keď mám na sebe „oblečenú“ červenú farbu. Darí sa mi. Kameraman i reportérka ma míňajú. Zamieria si to rovno k početnejšej skupinke stojacej neďaleko mňa. Behom okamihu zo skupinky zostal na mieste jeden jediný. Ten, čo stál najbližšie k mikrofónu. Ostatní sa rozleteli do okolia ako vrabce. Nie však ďaleko. Z bezpečnej vzdialenosti sledujú, ako si ich kamarát poradí s otázkami. Zvládol to celkom dobre. Pôsobil prirodzene a podarilo sa mu i zavtipkovať.
Ako nečakane rozhovor začal, tak nečakane i skončil. Ja sa našťastie stále tvárim nenápadne a som prehliadaný. Iní v okolí toľko šťastia nemajú. Zrazu sa rozhodnem poobzerať sa okolo, či už nejde Romanova skupinka. Takmer okamžite sa mi to stáva osudným. Zrazu mám pred ústami mikrofón. Pohyb ma prezradil. Netuším, ako zvládam rozhovor. Možno celkom v pohode, pretože reportérka sa netvári pohoršene. Rozhovor je našťastie krátky. Aspoň to mám už za sebou a nemusím sa už tváriť nenápadne.
Roman dorazil chvíľku po vypršaní akademickej štvrťhodinky. Ledva zaparkoval a už skupinka uteká. Majú na to dobrý dôvod. Autobus už stojí na zastávke. Rýchla registrácia a šup dnu. Ušli sa nám štartovné čísla od 483 po 487. Pri Ifkovej chate sme vystúpili a už to šlo. Na nudenie sa nám proste nezostal čas. Nálada nám vydržala až … proste celý deň a nezabudli sme si ju zobrať aj do auta, keď sme už šli domov.
Z Paťka sa nám vykľul celom schopný zved. Kúsok pred Svrbickou plešinou šiel zrazu k zemi. Nevedeli sme či zapracovala iba zemská príťažlivosť, alebo išiel sám dole, dobrovoľne. Ak sám, tak mal veľmi dobrý medzičas. I celkový čas bol neuveriteľný, takmer sa rovnajúci rýchlosti gravitácie. Zo zvedavosti sa ho pýtam či počuje toho koňa, čo sme videli na Ovčej skale. Ucho mal pritlačené k zemi. A o chvíľu prišiel aj kôň. Chalanisko má neskutočne vyvinutý inštinkt. Nevrhá sa len tak bárskedy na zem a nenačúva každú chvíľku. Tentoraz mu to vyšlo ukážkovo (Právo na bodovanie si ponecháme my dospelí).
Skrátim to, medaile za absolvovanie pochodu sme podrobili náročnej skúške overujúcej ich pravosť. Žiadna z nich sa neukázala ako falošná. Amálke bol udelený certifikát za prejdenie vzdialenosti 272 km – čo sa rovná vzdialenosti medzi našou najjužnejšou a najsevernejšou obcou. A keďže sme turistický spolok, tak žiadnou imaginárnou vzdušnou čiarou! To si leťte lietadlom! Ale pekne peši! O chvíľku mnohí ľudia z okolia vedeli, že dostala certifikát aj o existencii nášho spolku. Zopár krát som si všimol ako Amálka na mňa ukazuje a hovorí „Aj on patrí do toho spolku.“ Dnes mi to s tou nenápadnosťou veľmi nevychádza.
Keďže sa jednalo o hromadnú akciu, tak sa proste stane, že sa niektorí trochu pripijú. Pri nastupovaní do autobusu v sedle Havran z jednej trochu viac veselšej skupinky zrazu niekto zakričal „Najprv ženy a deti!“ Zaujímavé myšlienkové pochody…