Jozef
Aha, nová akcia! „Klik“ a je to, som prihlásený. Týmto na dlhé dni skončila moja zodpovedná a detailná príprava na akciu. S takouto prípravou som si vystačil až do piatku, kedy sa vo mne zrazu niečo pohlo. Reku, idem sa pozrieť na čo som sa to vlastne prihlásil. Čo ma to vlastne čaká? Aký veľký bič som si na seba uplietol tentoraz? V dnešnej dobe, keď sa na internete dá vygúgliť takmer čokoľvek sa človek zorientuje pomerne rýchlo. Keby len text, ale tie obrázky! Moc dobre sa mi na niektoré z nich veru nepozeralo. No nič, odhlasovať sa len tak pre nič – za nič nebudem.
Je sobota ráno. Budík žiaľ nezlyhal. Teraz, keď to potrebujem ako soľ! To si s ním ešte vybavím! Pokúšam si umyť tvár, v rámci raňajok niečo do seba dostať… Proste motkám sa. Nepomáha to, pretože na miesto zrazu (HC, 06:15 hod.) prichádzam o 10 minút skôr. Nový člen spolku Dušan, už tam je. Pri vykladaní vecí z auta zisťujem, že som doma zabudol turistické topánky. Podarilo sa! Som zachránený! Musím sa vrátiť pre ne a čas odchodu stopercentne nestíham! Krutý omyl. Takzvaní „kamaráti“ sa rozhodli na mňa počkať. Túto „radostnú“ novinu mi neváhajú oznámiť telefonicky. No nič, ale bolo to tesné…
Kvôli mojím topánkam prichádzame na parkovisko pri Skalke ako druhí. Maroš tam už je. Dokonca už stihol vyzdvihnúť z požičovne môj ferratový set. To ako keby všetci tušili, že budem mať zajačie úmysly! Tak nič, nedá sa nič iné robiť, ideme do toho. Zostupujeme na štart. Po ceste vidíme Tibetský mostík. Zlaté obrázky na internete! V reáli je to ešte horšie. Nevadí, len tak na rozcvičenie si dáme niečo ľahšie. Á tak nie, začneme trochu ostrejšie a dáme si chodníček triedy náročnosti „D“ kým máme ešte dostatok síl.
Ako sa ukázalo, bola to správna voľba. Pri sieti sme boli prví a čakať sme museli iba jeden na druhého. Skoro ráno vyraziť sa oplatilo. Síce pri tibetskom mostíku už bola malá rada, ale tu nie. Tu si iba „Ty a tvoja sieť!“ Veľmi mi to pripomína vojnové filmy, kde sa námorníci hore na loď štverajú po lanovej sieti. Aspoň si vyskúšam, aké je to byť námorníkom. Zopár krát sa zhlboka nadýchnem a vyrážam na sieť. Smer mám zatiaľ dobrý, idem iba hore. Niekde vo výške, asi uprostred, som si uvedomil, že som sa zabudol báť. Zase absolvujem zopár dychových cvičení a poďho hore, tam je moja záchrana a spása.
Podarilo sa. Nesmelé zoznamovanie sa máme za sebou. Čo nás čaká teraz? Ale čo to? Chalani zle odbočili, veď tá cesta vedie k tibetskému mostu! Pomoc! Našťastie som to vykríkol iba vo svojom vnútri, lebo by som sa musel pred okolitými ženami a deťmi hanbiť. Pred nami je skupinka, jej členovia jednotlivo a pomaly postupujú po mostíku. Chalani si medzitým zvedavo obzerajú mostík. V nestráženej chvíli nenápadne zmiznem! Á, tak nič, za mnou je už rada. Hútam čo ďalej. Zrazu si všimnem že nie všetci majú na sebe feratový set. Začínam im ponúkať svoj, samozrejme čisto z nezištných dôvodov! Nepodarilo sa. A tak nádejne to vyzeralo.
Nakoniec som bol nútený absolvovať aj toto kolo. Rôzni dobrodruhovia predo mnou to zvládli. Medzi nimi aj 14 – 15 ročné dievčatko. To si po tom mostíku vykračovalo ako niekde na promenáde. Keď to zvládlo ono, musím aj ja! Odhodlane vykročím na mostík a ide to! Mám zopár šteblíkov za sebou! A zrazu neviem ako stúpať ďalej. Našťastie absolvujem ďalšie dychové cvičenia a sám seba nevyberavo poučujem: „Keď si sa sem trepal, tak už ani nemusíš rozmýšľať. To si mal predtým! Láskavo klaď nohy na šteblíky tak, aby boli uprostred chodidla a o iné sa nestaraj!“ Zabralo to. Nevydržalo mi to síce do konca mostíka, ale keď som videl ceduľku „Stred mostíka“ už to nemalo zmysel otáčať.
Výborne, to najhoršie máme za sebou. Čo teraz. Dáme niečo odpočinkové, náročnosť iba „B“. Znelo to veľmi dobre, ale nebolo to tak. Takmer po vrchol toho výhľadu s krížom pohodička. Ale potom zrazu nejaký špagátik. To akože po tom mám ako baleťák…? Niektorí odvážnejší to nazvali lanom, ale aj tak, proste špagátik… Na tomto úseku zisťujem, že sa zo mňa stáva majster dychových cvičení.
Náročnosť „E“ sme ani neskúšali. Chvíľu sme sa s tou myšlienkou pohrávali, ale nakoniec sme ju triezvo zavrhli. A urobili sme dobre. Iná skupinka taká rozumná nebola a precenila svoje sily. Asi v jednej tretine pochopili, že to je priveľa a zostúpili dole. Zostúpili dole až na jedného. Ten zostal zaseknutý a nešlo to ani hore, ani dole. Museli mu zavolať horských záchranárov a tí ho nakoniec úspešne „zvesili“ zo steny dole.
Aby som to skrátil je tu krátky záver:
- dá sa to prežiť, len človek nesmie príliš rozmýšľať a musí sa sústrediť na to podstatné,
- dá sa tam ísť aj cez sezónu, setov na požičanie vraj majú dosť,
- rady sa tam síce tvorili, ale ak pôjdeme hneď zrána, je to znesiteľné, aspoň si pri krátkom čakaní odpočinieme,
- a to najhlavnejšie, nový člen Dušan sa osvedčil.
,
a je to závislé aj na požičovni setov, tá požičiava od 9:00, čiže ísť
skorej význam nemá. Pokiaľ nebudeme mať každý svoj. Ale pre mna to nieje
problem preložiť ani deň voľna si snád kvoli tomu zobrať cez
týždeň. 