Jozef
Ďalšia z nekonečnej série Ľahkých zimných turistík:
Ďeň pred akciou dávam pre istotu nabíjať batérie do fotoaparátu. Veď človek nikdy nevie. A ajhľa, čo sa nestalo. Dobíjanie batérie spôsobilo mnohým známy efekt zapálenej cigarety. Keď autobus nie a nie prísť, stačí si zapáliť a tak zo dva krát potiahnuť a autobus len tak prifrčí. Do pol hodiny som mal telefón od Maroša na tému ako ráčim využiť svoj zajtrajší deň. Zlomil ma pomerne rýchlo. Očakávali sme síce blato, ale tak dávno sme nikde neboli, že toto riziko proste akceptujeme. S opekaním tentokrát nepočítame, pretože netušíme, koľko snehu bude v hore – bojíme sa, aby sme mali s čím zahasiť oheň.
Auto zaparkujeme na tradičnom mieste. Začíname výstup. Pri dosiahnutí asi 400 výškových metrov nás začína sprevádzať sneh. Zatiaľ je to dobre, príliš zablatení nie sme a teraz nás sneh očistí aj od toho mála blata. Navštívime Veľkú Dolnosokolskú jaskyňu. Hľadanie netopierov nie je úspešné. Nám to však na nálade neuberie. Odtiaľ je to už len kúsok do Malého Tibetu.
Postupujeme zasneženou krajinou. Cítime sa ako v rozprávke. Toto nik z nás nečakal. Rýchlo si zvykáme na novú situáciu. Zvykáme si tak rýchlo a intenzívne, že pohľad z Visiacich skál dole do doliny nás šokuje. Vidíme priepastný rozdiel medzi oblasťou snehu, kde vládne zima a dolinou, kde vládne zeleň. Tam asi stále vládne jeseň, alebo že by už jar?
Zamrznutý a veľmi pekný bol úsek medzi Trhovičnou lúkou a Marhátom. Je to síce do kopca, ale chýbajúci dych nás aspoň nútil viac obdivovať to čaro naokolo. Na vrchole Marhátu sme ani omylom neboli prví. O to nám ani nešlo. Čakali sme, že tam niekto bude, ale nie okolo 20 ľudí. Keďže sme mali zo sebou Popiho, ktorý dokázal dávať naraz pozor iba na dvoch členov výpravy, tak sme sa rozdelili na dve skupinky a na vyhliadkovej veži sme sa prestriedali.
Keďže vonku vládne zima, aspoň tam hore, v horách, tak sme sa zbytočne nezdržiavali a zahájili sme zostup. O kultúrny program sa nám postarala príroda. Pod čerstvým snehom bola vrstva staršieho a čiastočne zľadovatelého snehu. Takže na svoje si prišla aj hodnotiaca komisia. Samozrejme najdôležitejší bol umelecký dojem a vážnosť zranenia.
Cestou dole sme čakali, kedy príde to blato. Boli sme s týmto faktom zmierení. Pri zostupe máme šťastie. Kde nebol sneh, boli kamienky, tráva alebo lístie. Občas zriedkavo bolo aj blato, aby sa nepovedalo. Asi to príroda tak zariadila, keď už sme to my ľudia očakávali. Takže tí, čo ste kvôli blatu nešli, urobili ste dobre, pretože predsa len na malých úsekoch bolo blato.
Túru v aute som ukončil poznámkou „počas celej akcie som si hovoril Jožo toto si zapamätaj, to napíšeš do popisu akcie“, žiaľ zakaždým som si zapamätal iba tú prvú vetu (aby som si niečo zapamätal), preto mi prepáčte, že som zase varil iba z vody a fotodokumentácie.