
Keď sme sa ráno autom presúvali do Sološnice, tak nás
niekde medzi Plaveckým Petrom a Mikulášom prekvapil intenzívny dážď. Sám
som začal pochybovať o počasí, ktoré predpovedali Nóri. Už som myslel,
že dnešnú akciu budeme musieť zrušiť. Avšak Roman neprestal veriť mojim
„zázračným schopnostiam“ vybaviť (vymodliť) pekné počasie. Veril
im o to viac, keď sa už niekoľkokrát presvedčil pri akciách minulých
Áno – je dobré a zásadné páni, že ste ma mali so sebou
Počasie sa nakoniec tak parádne upravilo, že vydržalo celú akciu. Mrzí ma
len to, že moje modlitby nezafungovali na silný vietor, ktorý nás
sprevádzal celú akciu. Nám to však až tak nevadilo.
Prvý náš cieľ bol Veľký Petrklín. Je to taká
chuťovka. Ihneď po odbočke na modrú, ktorá vedie na Petrklín sa do nás
obula riadne naklonená rovina. Vďaka tomu, že sme boli ešte čerství sme to
ale zvládli. Na jeho vrchole je vojenský stožiar s plošinou slúžiacou na
kochanie sa. V tento deň bol vietor natoľko intenzívny, že húpanie sa
stožiara bolo citeľné. Ja osobne som na plošine dlho nevydržal. Trochu som
sa bál. Bol som ochotný vyfotografovať iba pár fotiek a trielil som dolu.
Pred odchodom som spravil spoločnú fotku, aby boli dôkazy Neskôr, keď
sme boli na ceste na Sklený vrch má napadlo, že som na stožiari zabudol
natočiť video, ale odvahu povedať chlapcom, aby sme sa vrátili, som už
nenašiel
Cesta na Sklený vrch bola pre mňa príliš zdĺhavá a navyše viedla asfaltom. Už som myslel, že tam ani nedôjdem. Zbadal som, že akosi začínam byť alergický na asfalt. Nakoniec som to zvládol. Útechou bol odpočinok na lavičke, ktorá sa na ňom nachádza. Po prestávke sme pokračovali na Mesačnú lúku po už príjemnejšom teréne. Asfalt zmizol a už sa neukázal – až na úplnom konci, keď sme sa vracali do Sološnice.
Keď sme prechádzali Mesačnou lúkou a zamierili po
červenej na náš najvyšší bod akcie, spomenul som si na chvíle, keď som
tadeto prechádzal v júni v rámci „Trnavskej stovky“. Spomienky boli
naozaj veľmi živé Onedlho sme dorazili na Vápennú. V tento pekný deň
sme tu neboli sami. Bolo tu viac ľudí s rovnakým „postihnutím“ ako
máme my členovia PATa a MATa. Zabudol som spomenúť, že tu i na Veľkom
Petrklíne bol dodržaný „vrcholový pitný režim“, ktorý tentoraz
obstaral Jožo. A samozrejme odovzdávali sa aj vrcholové medaile. Príchod
ako aj pobyt sme zdokumentovali na videu i fotkách. Samozrejmosťou bola
spoločná fotografia, hoc bolo náročné nemať v zábere cudzieho
turistu.
Cestou späť do Sološnice sme sa ešte pobavili staviteľským umením Miša a navštívili vŕšok Malej Vápennej. Bodkou za touto vydarenou akciou bolo občerstvenie v Smolenickej reštaurácii Dvor u Sedliaka plus. Kapustová polievka a pivečko iba znásobili moje pozitívne dojmy z tejto bombovej akcie.
P.S.: Romanovi ďakujem v mene ostatných za dopravu