Detail akcie Na Pajštún a Dračí hrádok zo Stupavy

Áno bolo „štartovné“, netradične v cieli. V tomto prípade by sa skôr hodilo označenie brzdné alebo sily dopĺňajúce, smäd hasiace…

Vidím, že ste nezaháľali. Pekná, skoro jarná turistika. Škoda toho blata. Aj opekačka bola v duchu tradície to je dobré.

Nakoniec otázka. Bolo aj štartovné

Po dlhšej dobe som sa konečne rozkýval a zúčastnil sa turistickej akcie. Rozhodnutie padlo na nedeľu, pretože malo byť krajšie počasie. Vyberal som spomedzi turistických chodníčkov, ktoré sú tak akurát ďaleko – cca hodinku cesty autom (občas so žeravým výfukom, aby sme to stihli). Voľba padla na Pajštún. Vybral som chodníček, ktorým som ešte na zrúcaninu tohto hradu nešiel.

Začiatok akcie sa vydaril. Kostol, kaštieľ i park v Stupave vyzerali dobre. My sme však pokračovali ďalej. Šlo sa nám celkom dobre. Pred hradom sme odbočili mimo chodníka ku skalám, kde sme tušili výhľady. Výhľady tam naozaj boli, ale aj riadny vietor. Celkom príjemné miestečko, ale vietor nás popohnal ďalej.

Pokračovali sme na Pajštún. Už to nebolo ďaleko. Na hrade nás však znovu privítal vietor. Preto sme sa pokochali, pofotili a išli ďalej. Na Dračom hrádku sme sa rozhodli opekať. Chvíľku nám trvalo, kým sme rozložili oheň. Skupinka maďarských turistov na nás trochu zazerala. Asi sme dymili trochu viac, ako sme pôvodne chceli. Maďari sa dlho nezdržali, asi nám neverili, že ten oheň rozložíme. Všetci traja sme spojili sily a výsledok sa po čase dostavil – raz fúkal do pahreby Maroš, potom ja a nakoniec občas zadul aj vietor.

Z Dračieho hrádku sme šli dole skratkou, ktorá dôstojne zastupovala všetky skratky. Riadny padák dole. Našťastie krátky. Dole na lúke sme stretli časť Maďarov, ako opekajú. My sme sa nezdržiavali, aj tak sme nemali čo opekať a šli sme ďalej.

Tu to bolo trochu do kopca, miestami trochu viac, ako by sme si želali, ale našťastie iba krátky úsek. Pri Svätom vrchu sa s lesom trochu poihrali lesníci a bolo to vidieť. Na výhľadoch nie, toľko stromov dole nedali, ale celkom slušne rozbabrali lesnú cestičku a mali sme miestami veľmi slušné blato. Niektoré úseky bol aj problém obísť. Kým na „Pajštúnskom“ hrebeni síce bolo blato, ale nič dramatické, tu už to bolo horšie.

Nakoniec sme sa šťastne dostali do Stupavy a rozhodli sme sa navštíviť aj park. Neľutovali sme. Na lavičke sa dobre sedelo až som to pokazil svojou nevhodnou poznámkou – „Aha ten pes pije vodu z jazierka, asi je smädný“. V tejto chvíli sme si uvedomili, že sme smädní aj my a začal sa detailnejší prieskum Stupavy. Nakoniec sme zapadli do jednej z malých Stupavských reštaurácií na polievku a pivko.