Detail akcie Na Sitno a hrad z Počúvadlianskeho jazera

Štiavnický stratovulkán

Štiavnické vrchy ukrývajú pozostatok najväčšej vyhasnutej sopky v karpatsko – balkánskom horskom systéme (niektoré zdroje "skromne"uvádzajú, že bola jednou z najväčších na Zemi). Štiavnický stratovulkán spolu so stratovulkánom Poľana ovplyvňovali klímu na celej planéte. Kedysi bolo všade okolo more a vytŕčali z neho sopky. Štiavnický stratovulkán bol pôvodne vysoký asi 4 km, na svojom úpätí meral asi 50 km a zaberal asi 2 200 km2 (dnešné štiavnické vrchy a časti Ipeľskej pahorkatiny, Pohronského Inovca, Vtáčnika, Kremnických vrchov a Krupinskej planiny).

V centre tejto bývalej sopky leží mesto Banská Štiavnica. Dnes sa zo sopky zachovali kopce s výškou okolo 1 000 m a s priemerom kráteru asi 24 km. Sopka zo stredu zeme vyvrhla vzácne kovy a minerály a tak predurčila na dlhé storočia osud tohto kraja.

Zroje:

https://www.dobrenoviny.sk/…j-pozostatky

http://www.banskastiavnica.travel/…ynimocnosti/

http://www.geopark.sk/…nick-geopark

http://nasenovinky.sk/…stratovulkan

Udiala sa ďalšia početná výprava a to ma teší. Zároveň ma teší, že sme získali vďaka Ivany ďalšieho člena spolku Maju. Máme od nej prísľub, že ak to pôjde, tak sa bude zúčastňovať akcii a to ma tiež teší.

K priebehu akcie.

Musím opakovane už v úvode pochváliť Romana. Začínam si zvykať na jeho štartovný rituál. Síce aj Jozef doniesol povzbudzujúce tekutiny, ale prepáč Jozef, Romanovmu varenému vínku sa odolať nedá, dokonca dnes bolo ešte lepšie ako minule. Začínam rád chodiť na akcie s Romanom

Nedeľné počasie vyšlo na jedničku. Slniečko svietilo, zohrievalo a obláčiky iba sem tam aj to iba malinké. Od parkoviska sa ihneď ide do kopčeka, ale bolo to náročnejšie, lebo chodník bol zamrznutý a dosť sa šmýkalo. Kto mal palice, alebo protišmykové návleky bol vo výhode, nehovoriac o bezpečnosti. Pred Tatárskou lúkou sa chodník akosi vyrovnal a pokryl snehom, až som sa bál, že už nebude stúpanie. Ale bolo, presne podľa Romanovej doktríny, že hore je správne. Chvíľu sme išli ešte hore aj po zľadovatených drevených schodoch, kým sme tesne pred vrcholom dorazili na bralo s nádherným výhľadom na Banskú Štiavnicu. K Sitnu to bol už len kúsok. Na vrchole sme sa dlho nezdržali.

Našim ďalším cieľom bol Sitnianský hrad. Tu sme sa zdržali dlhšie. Najprv sme vykonali prehliadku hradu a potom sme si rozložili opekací tábor. Ako obvykle ja som nemal čo opekať, lebo som nemal špekáčiky. Ale moji súpútnici ma nenechali o hlade, rozdelili sa so mnou Pre mňa plynie z tohto ponaučenie, že na každú túru si musím pribaliť aj niečo na opekanie, bez ohľadu na to, či sa opekať bude alebo nebude 

Po výdatnom obede sme sa vydali na spiatočnú cestu do cieľa. Naše kroky lemoval Tatársky jarok a všade prítomný vysielač na Sitne. Niekto z členov poznamenal, že ideme zle, lebo ideme stále do kruhu A tak stále chodiac do kruhu sme sa dostali až do cieľa k Počúvadlianskému jazeru. Než sme odišli ku Kalvárii v Banskej Štiavnici navštívili sme miestnu reštauráciu, kde sme sa posilnili tekutinami.

To, že sme navštívili Kalváriu v Banskej Štiavnici spomeniem iba telegraficky. Áno je pekná a treba si aj patrične vyšliapať až k hornému kostolu. Ale odmena za námahu je v podobe pekných výhľadov na mesto pod ňou a i na okolité kopce vrátane Sitna.

Po rozlúčke s posádkou zeleno-žltého Suzuki, ja Roman a Jožo sme na spiatočnej ceste navštívili lyžiarske stredisko Salamandra a Hodrušské jazero, kde Roman zaspomínal na svoje mladé letá. Domov som sa dostal o 19.00 hod. za tmy.

Vidím to tak, bol to pre mňa vynikajúco strávený deň s vynikajúcimi spoločníkmi.

Asi mi takmer nikto neuverí, ale skoro sa udiala vec nevídaná, neslýchaná! Mnoho nechýbalo a išiel by s nami na túto turistickú akciu aj Miro. No, však viete, nie? No, náš Miro. Zalovte v pamäti. Komu pamäť zlyháva, nech si pozrie fotky z akcií, ktoré sa udiali zopár rokov dozadu.

Miro sa nezmenil. Stále je to s ním ako na hojdačke. Ani tentoraz to nebolo iné. Znovu som ho lámal na akciu. Aj by šiel, ale už sľúbil kamarátke, že s ňou niekam pôjde. Žiaden problém! Niekam môže znamenať aj Sitno! Nie? Začínalo to vyzerať nádejne.

Ale zrazu sa tu objavilo druhé ale v poradí. Kamarátke sa nechcelo tak skoro vstávať. Tu už som začínal zlyhávať. K tomu mal Miro už kúpené lístky do divadla a potreboval byť doma najneskôr o 17:00 hod. takmer na sekundu presne. Tu už som jednoznačne ťahal za kratší koniec.

Nehádzal som síce ešte flintu do žita, ale nádej beznádejne pohasínala. Skúsil som ešte v poslednej chvíli Mira namotať popisom akcie a najmä tým, že sme začali znovu praktikovať teoretické cvičenia, na ktorých sa Miro znovu učil hovoriť na ponuky turistických akcií nášho spolku veľmi hlasné „Áno“.

Ani som nedúfal a večer mi Miro znovu volá a hovorí „Áno“. Naše teoretické cvičenia evidentne zabrali. Žiaľ, tentoraz to zlyhalo na opekačke. Miro ešte nie je stopercentne zdravotne fit a nechcel niekde stáť bez pohybu pol hodinku či viac, aby mu nebolo zima. No nič, možno nabudúce.

PS: Nakoniec sa Miro rozhodol správne, pretože by to divadlo nestihol, ani na lietadle ani nijako inak.

Zopár informácií vyčítaných z internetu:

• Sitno je na Slovensku najjužnejším vrchom s výškou nad 1000 m.
• Nemáme zabudnúť navštíviť vyhliadku na skale, ktorá je zopár minút od vrchola Sitna – vrchol Sitna je z troch strán obklopený stenami z andezitu. Vrchol Sitna je totiž sopečného pôvodu.
• Tatárska lúka: tu táborili Tatári, keď podľa legendy dlhodobo obliehali Sitniansky hrad. Tatári boli súčasťou tureckého vojska a boli nakoniec porazení. Hrad istý čas patril lúpežnému rytierovi Melicharovi Balassovi. Kráľovské vojsko hrad obliehalo, aby mu ho vyrvalo z rúk. Hrad nakoniec zničili Kuruci v roku 1710, keď na konci protihabsburského povstania hrad opúšťali.
• Najznámejšou legendou je legenda o sitnianskych rytieroch, ktorí spia v skalách Sitna a keď nám bude najťažšie, prídu nám na pomoc.
• Oblasti Sitna sa hovorí aj „Brána do pekla“. Ďalšie legendy hovoria o pokladoch, ktoré strážia duchovia, ktorí poklady vydajú iba za cenu života.
• Štiavnické vrchy a Sitno sú považované za kolísku európskej turistiky. Prvý turistický krúžok tu vznikol v roku 1860.
• V oblasti Banskej Štiavnice zachránili baníctvo vodohospodárske stavby, ktoré zhromažďovali vodu potrebnú na vyčerpanie podzemnej vody. Ľudská sila a sila zvierat už bola nepostačujúca (viď http://www.skcold.sk/…pevok_02.pdf)