Detail akcie Plešivec a Burdov

Kowove nohy (prečo nefunguje GIF?)

Ja len k tým sýkorkám, že som nebol ďaleko od pravdy: Sýkorka veľká je prevažne stály druh, ale časť populácie vykonáva krátke ťahy. Z Poľska, Ukrajiny a Nemecka prilietajú na zimu na Slovensko, niektoré zo Slovenska odlietajú ďalej na juh.  

Než začnem musím vám najprv prezradiť, že záhadný Host 1, ktorý sa zúčastnil tejto akcie bol vlastne môj a hlavne Mišov kolega z práce Ľuboš, u nás familiárne prezývaný KOWO. Aj mňa prekvapilo, že sa dal nahovoriť na akciu.

Zistil som, že odkedy v práci rozprávame s Jožom o turistike a o našom spolku má naše rozprávanie ďalekosiahle následky. Už po niekoľký krát som sa presvedčil, že vírus zvaný „turistika“ je extrémne nákazlivý. Len málokto je voči nemu imúnny. Prakticky, keď to spočítam tak z našej práce sa vírusom nakazilo už päť ľudí (Bubo, Rado, Mišo, Marek a Kowo). Takže som rád, že konanie nášho spolku pozitívne vplýva na naše okolie, na ľudí. Ja osobne v tom vidím veľký prínos a aj dobrý pocit pre nás všetkých – členov spolku.

Akciu hodnotím pozitívne. Od začiatku až po koniec. A keďže sa Jozef mierne rozpísal musím reagovať na jeho slová.

• bod č. 4: tušil som o nejakých výhľadoch, ale že to bude až také dobré, to som nečakal. Na to v akej časti Slovenska sme boli a v akom pohorí, boli výhľady vynikajúce. Kto s nami nebol, vrelo odporúčam tieto miesta navštíviť.
• bod č. 5: možno som spravil najviac kilometrov, ale celkom si to nemyslím. Síce mi moja aplikácia v mobile na konci ukázala 21.62 km no mapa na Hikingu je talónom a basta. Jožo si mylne vysvetľuje, že som neúnosne kľučkoval, no ja som sa chcel striktne držať vytýčenej trasy, ktorú som pre túto akciu nakreslil. Áno aj ja sa riadim sedliackym rozumom, že na vrchol sa dostaneš najkratšie rovno. No v tomto prípade som sa chcel premiérovo držať techniky. To, že som partiu neskôr úspešne priviedol na modrú značku to tu už nespomenul 
• bod č. 6: priznávam, že som tak trochu ornitológ. Moje zameranie je na dravé vtáky, ale nebránim sa ani spevavým vtákom. Keďže moje vstupy do ornitologickej rozpravy sa diali počas celej akcie som iba rád. Permanentne to držalo dobrú náladu počas celej akcie. Otázkou „Ruská sýkorka“ sa budem venovať doma v rámci samovzdelávania a podrobne vás budem na ďalšej akcii informovať, ako to vlastne s ňou je.

Medzi bodmi spomeniem tradičné opekanie. Snáď lepšie miesto na opekanie sme ešte nemali. Vedľa chaty Ipeľ je krytý priestor so stolmi a lavičkami, kde sa dá parádne najesť. Poblíž je ohnisko, dostatok dreva a opodiaľ podľa mapy aj prameň s vodou. Čo som postrehol, tak najväčšiu radosť z prestávky a hlavne z možnosti sa najesť mal Kowo. Bol som prekvapený, čo všetko z ruksaku vytiahol. S ním by som sa nebál o jedlo ani na trojdňovej akcii.

• bod. č. 7: navštíviť sedliacku reštauráciu nám poradila Ivana. Hoci všetci chceli po akcii navštíviť miestny šenk dali sme sa prehovoriť. Často človek nenavštívi netradičnú reštauráciu a tak som rád, že sme tam boli. Pivo a cesnačka bola celkom fajn. Aj na pozeranie a fotenie bolo dosť objektov. Za mňa palec hore.

Takže čo sumárne?

Dĺžka trasy, hoc bola jemne cez 20 km sa dala v pohode absolvovať. Nebol som príliš unavený no “nevoňala“ mi asfaltka v závere akcie. Čakal som blato, ale sneh vôbec. Čudoval som sa, že celkom bol tvrdý, netopil sa – príjemne sa po ňom išlo. S blatom to bolo už horšie. Ráno ešte bolo namrznuté, ale popoludní, keď sa doňho oprelo slniečko sa už šmýkalo. Rozumné bolo zmeniť pôvodnú trasu, lebo ísť dole po najväčšom klesaní a po blate by bolo „zážitkové“. Prekvapili ma hojné a pekné výhľady, už len preto sa sem oplatilo ísť. A nakoniec – som rád, že sme sa tejto akcie zúčastnili v hojnom počte.

Ďakujem všetkým zúčastneným za spoločnosť.
Nabudúce dovidenia!

P.S.: zabudol som spomenúť, že počasie sme mali neskutočné, pekné, slnečné – ďakujeme „nadprirodzenej osobe“, ktorá to zabezpečila.

P.S.2: natočil som aj videjka, ktoré po spracovaní uložím na stránku

Myslím, že Jozef to vo svojom komentáre zhrnul, absolútne všetko dopodrobna. Takže mne zostáva už len poďakovať všetkým zúčastneným za výbornú atmosféru počas celej akcie, poďakovať počasiu za to ako nám pekne vyšlo a poďakovať Ivane za tip na večeru v spomínanom podniku.

Tento náš výlet sa dá nazvať aj akcia plná prekvapení:

1. O niektorých sme vedeli dopredu – najmenšie pohorie s dĺžkou 7 km a šírkou miestami až 3,5 km. Dá sa vôbec v takomto malom pohorí absolvovať 20 km túra? Ako sme zistili na vlastnej koži, dá sa.
2. Ďalším prekvapením bola účasť nášho vzácneho hosťa – Kowa, ktorého by som obviňoval z čohokoľvek, len nie z toho, že s nami pôjde na turistiku.
3. Kowo sa pripravoval zodpovedne a zobral si špeciálne vložky do topánok, ktoré sa mali prispôsobovať jeho nohám. Ako sa ukázalo, bola to chyba, čo je varovanie aj pre nás ostatných. Buď sa tie vložky neprispôsobovali vôbec, alebo sa prispôsobovali každú stotinu sekundy (pohyb = trenie = teplo) až z toho Kowa riadne pálili šľapy, a to celú cestu. Napriek tomu zvládol celú trasu (už sa dostávam k prekvapeniu) a pri konci z neho vypadlo, že by chcel aj nejaké rebríky a keď pôjdeme do Slovenského raja, pridá sa k nám. Takýchto ľudí s radosťou zoberieme!
4. Ďalším prekvapením boli výhľady, áno mali tam byť, ale nečakal som, že budú v takom „hojnom“ počte, také pekné a dokonca aj z vrchola Burdova, síce obmedzené, ale boli.
5. Všetci sme išli tú istú trasu, ale najviac kilometrov nachodil Vinco! Zdá sa to niekomu nemožné? Aj nás to prekvapilo. Keď sme šľapali mimo turistického chodníka na najvyšší vrchol pohoria, Vincent mal stále sklonenú hlavu a v kuse pozeral do mobilu, kde mal uloženú našu trasu. Raz bol 20 metrov vľavo od nás, za chvíľku 20 metrov vpravo od nás a toto cvičenie opakoval až po vrchol. Niekto z nás zahlásil, že Vincent práve vykonáva dezorientačný beh. Pravda bola ale iná. Vincent sa od uloženej trasy odkláňal zopár metrov, lenže zakreslený chodník už neexistoval. My ostatní sme pred sebou videli kopec a šli sme rovno. Na tomto príklade je vidieť ako si občas pokrok a technológia dokážu vystreliť z nás ľudí. Svedčí to aj o stave našej slávnej civilizácie, robíme veci príliš zložito a neraz draho a pritom to môže byť také ľahké a jednoduché!
6. Viacerí už postrehli, že v našich radoch sa ukrýva znalec – ornitológ. Áno správne, je to Vinco. Keď už asi tretí raz z neho vypadlo, že to čo sme počuli bola Sýkorka, donútila táto poznámka ostatných reagovať. Nasledovala plodná odborná diskusia na tému Sýkorka. Niekto zahájil diskusiu vyhlásením, že Sýkorka to nemohla byť, pretože Sýkorky odlietajú do teplých krajín. Vinca to vôbec nezmiatlo, a položil otázku „Aké vtáky navštevujú tvoje krmítko cez zimu?“ Táto zákerná otázka však nezlomila Vincovho oponenta, ktorý kontroval modernou teóriou, o ktorej som doteraz netušil, a asi ani mnoho ornitológov. Vraj v krmítkach nie sú naše Sýkorky, ale ruské, ktoré sem chodia prezimovať. Až neskôr som si uvedomil, že som sa zúčastnil ornitologickej konferencie na vysokej úrovni na tému „Ruská sýkorka“.
7. Pre mňa osobne bola prekvapením aj sedliacka reštaurácia, v ktorej sme boli jesť. Sľubovali nám stredoveký prístup k zákazníkovi. Kto by nebol zvedavý, však? Obsluha sa síce snažila byť drzá, volila ostré slová, bola bez rešpektu voči zákazníkovi, ale u nás na Slovensku má podobný prístup ku zákazníkovi tradične veľkú konkurenciu. Napriek tomu to bol zážitok. Aj dekorácie veľmi slušné, najmä klietka, jeden zákazník ju aj využil. Šenkárka ho tam zamkla a odišla. Aj to pivo z plechového hrnčeka inak chutilo. Že by za to mohol hrnček? Alebo sme boli takí smädní?
8. Toto som si uvedomil až dodatočne. Pravdepodobne na žiadnej inej akcii sme nedosiahli takú nízku nadmorskú výšku, ako tu pri umývaní si nôh v Dunaji / hádzaní žabiek / kochaní sa… (každý robil to, na čo mal v danú chvíľu chuť). Boli sme v blízkosti miesta, kde Dunaj opúšťa naše Slovensko. Podľa tejto stránky (https://www.daftlogic.com/…altitude.htm ) sme „dosiahli“ 111,5 m. n. m.
9. Skoro som zabudol, blato tam bolo, to sme čakali, ale sneh? Ideme na juh za snehom? Do oblasti Slovenska, ktorá patrí do najteplejšieho klimatického pásma u nás? U nás nič, ani vločka a tu? Život je naozaj plný prekvapení.

PS: Opekačku ako prekvapenie nepočítam, to už je tradícia.

Vrchovina Burda je sopečného pôvodu. Je to síce nevysoká, ale zato pomerne výrazná vrchovina, ktorá sa zdvíha nad Dunajom. Takže musíme počítať s tým, že sa miestami zapotíme. Z viacerých miest sú výhľady, najmä do Maďarska. Patrí medzi najteplejšie oblasti Slovenska.

Cieľom je zvládnuť dva najvyššie vrchy Burdy. Tretím najvyšším vrchom je Kráľova hora, popri ktorej pôjdeme. Svoj názov tu majú už iba Skaly, Ktoré nie sú považované za vrchol, ostatné „vrchy“ sú iba kóty.

Výhľad