Detail akcie Z Bezovca do Piešťan

Aby som to uviedol na pravú mieru. Pre nezasvätených to vyzeralo, ako keby som dospával. V skutočnosti som sa zohrieval na slniečku ako jašterica.

Pekná akcia. Vyhovujúce počasie, nebolo zbytočne horúco, ako to zvykne byť v nižších polohách v mesiaci Máj.

Príjemné prekvapenie v podobe výhľadov zo strednej časti hrebeňa Považského Inovca. Už som raz tadiaľ išiel pred dlhými rokmi, ale dokopy som si veľa z toho nepamätal, ak nerátam únavu, bolesť a prekvapenie na záver, že som sa doterigal až do sedla Havran.

Keď sa človek dostatočne kochal a sem tam si pri vzdialených tajomne vyzerajúcich objektoch pomohol ďalekohľadom, zistil, že dokáže vidieť napr. Mohylu generála Štefánika na Bradle. Voľným okom boli rozoznateľné objekty ako Čachtický hrad, Tematín, vyhliadková veža na Panskej Javorine…

Aby to nebola taká nudná akcia, dovolili sme si aj dočasne zablúdiť. Vincent nakoniec, keď ho toto dobrodružstvo omrzelo, ráčil zapnúť svoj inštinkt a uhádol svetovú stranu, kde máme hľadať pokračovanie turistickej značky.

Turistike zdar, a robote obzvlášť! Alebo opačne?

Do Piešťan na autobusovú zástavku sme kupodivu prišli obidvaja načas. Jožo síce na lavičke ešte dospával , ale keď prišiel autobus vystrelil z nej ako struna.
Hneď na začiatok akcie nás postihlo šťastie, bolo to také dobré znamenie a síce, že lístok nám vydával veselý, vysmiaty autobusár. To sa nestáva tak často, aby mal vodič dobrú náladu. Na Bezovec sme dorazili asi za 45 minút. Keď sme vystúpili a pozreli na oblohu postihlo nás ďalšie šťastie a to skvelé počasie. Nechcem to zakríknuť, ale tohto roku to zatiaľ s počasím vychádza.

Túrku sme začali obligátne Jožova malinovica nás patrične naštartovala. Po oficialitách sme mohli seriózne začať šliapať a tak sa aj stalo. Hneď prvý kontrolný bod túry sme mali nadohľad. Vŕšok Marhát je z Bezovca neprehliadnuteľný, horšie je to s približovaním k nemu. Treba si čo to odšliapať kým k nemu dôjdeš. My však máme radi výzvy

Desiatu sme si naplánovali presne pod rozhľadňou na Marháte. Doteraz sme na ceste nestretli nikoho, no na tomto mieste sa to zmenilo. Po jedle sme chvíľu pobudli na rozhľadni a kochali sa peknými výhľadmi. A keď sme už boli na odchode zrazu sa zjavili dve ženy s ktorými sme sa stihli iba pozdraviť. Museli sme pokračovať. Neskôr sme stretli ešte cykloturistov, ktorí mierili z Havrana na Bezovec. Aj s nimi sme utrúsili pár slov popri oddychu a pokračovali sme ďalej.

Posledná väčšia zastávka nás čakala už iba v sedle Havran. Keď sme sem dorazili, otvorenou reštauráciou sme boli príjemne prekvapení. Keď sme sa dozvedeli, že v ponuke majú aj polievky neodmietli sme. Teplá polievka a studená kofolka mala pre nás cenu zlata. Bolo to príjemné posilnenie do poslednej etapy túry. Ozvláštnením trasy bola aj prehliadka Furmanskej obory s danielmi. Posledným bodom, ktorý nám znásobil zážitky bol výhľad na vodnú nádrž Sĺňava. Ešte sme chvíľu klesali dolu, kým sme nezostúpili až na cestu. Potom nás na Piešťanskú stanicu sprevádzal už iba asfalt. Úspešne sme dorazili do cieľa. Ako odmena za námahu nám boli medaily, ktoré Jožo vytiahol z ruksaku.

Jozef, ďakujem za medailu a za spoločnosť na tejto akcii.

Z Internetu:

Názov „Marhát“ pravdepodobne súvisí s názvom obyvateľov západného Slovenska a južnej Moravy v dobách Veľkej Moravy, ktorá bola vo franských písomných prameňoch uvádzaná ako „Merhária“ alebo „Merehari“.

Už v mladšej dobe kamennej na Marháte existovalo valmi opevnené hradisko, ktorého terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch kopca. V dobe Veľkomoravskej ríše tu bola osada, ktorej obyvatelia sa špecializovali na ťažbu a spracovanie železnej rudy. V tej dobe tu viedla dôležitá cestná komunikácia spájajúca Ponitrie s Považím a ďalšími hradiskami na Morave.

Osídlenie tu skončilo v 13. – 14. storočí, kedy sa pravdepodobne vyčerpali zásoby železnej rudy a osada sa premiestnila nižšie do úrodnejšieho kraja. Cestná komunikácia naprieč horami tiež zmenila smer a od tej doby až dodnes vedie cez sedlo Havran.